Klavír

Takzvaným praotcom kladivkového klavíra bol jednoduchý jedno strunný nástroj starovekých teoretikov ktorý sa volal Monochord. Jeho dĺžka struny sa skracovala pomocou pohyblivej kobylky. Miesta, kam sa pritláčala o struny, boli označené čiarami ktoré sa nazývajú claves, a z toho vzniklo slovo kláves.

V 14. storočí boli kobylky nahradené klávesovým mechanizmom a nástroj dostal názov klavichord.

Klavichord má podlhovastý tvar a priečne vedené struny, ktoré sa dotykom kovových jazýčkov - tangenov rozochvievajú. Aj keď má tento hudobný nástroj slabý zvuk, bol obľúbeným domácim nástrojom. Má výbornú schopnosť tónovej modulácie – vibrovanie. Ďalším nasledovníkom je klavičembalo alebo čembalo, ktoré si určilo vlastnú cestu vývoja. Na rozdiel od klavichordu vzniká tón brnkaním. Stlačením klávesu sa zdvihne tangent, na ktorom je pohyblivý brnkací zobáčik ktorý bol pôvodne vyrábaný z havranieho krídla. V súčasnosti ho nahradili plasty.

Tvrdiť, že vynález kladivkového klavíra má priamu súvislosť s čembalom alebo monochordom nemusí mať z odborného hľadiska opodstatnenie. Popudom určite boli obmedzené zvukové možnosti čembala a malý tónový rozsah klavichordu. Je možné, že tieto klávesové nástroje dočasne poslúžili prvým klavírom svojou stavbou ako isté provizórium. Inšpiráciou k vynálezu klavíra mohol byť aj cimbal.

V roku 1709 pán majster Bartolomeo Cristofori nahradil čembalové plektrá a klavichordové jazýčky kladivkami ktoré udierajú do struny a tak vynašiel princíp dnešného klavíra.

Krídlo

V skrini krídla je rám a struny uložené vodorovne. Struny sú natiahnuté kolmo ku klaviatúre a ležia vedľa seba. Veľkosť krídla sa líši. Jeho dĺžka môže dosahovaľ zhruba od 1,5 metra až ku 3 metrom. To kladie značné nároky na priestor, v ktorom je krídlo umiestnené a to nielen na plochu, ale i výšku miestnosti, pretože pre patričnú rezonanciu zvuku je potrebná i určitá výška stropu.

Pianíno - vzniklo až na začiatku 19. storočia ktorý vytvoril Robert Wornum. Struny má postavené kolmo čím sa mimoriadne zmenšili rozmery nástroja čo umožnilo mať v dnešnej dobe klavír aj v menších domácnostiach.

Klavír patrí medzi strunové hudobné nástroje a jeho zvuk vzniká chvením strún, ktoré sú rozochvené úderom drevených kladiviek. Klaviatúra sa skladá z radu čiernych a bielych klávesov a ich stlačením vytvára klavirista tóny. Klavír mal spočiatku veľa odporcov a nepozdával sa ani pánovi majstrovi organu, skladateľovi J. S. Bachovi, ktorý ho nazval a označil ako nástroj hromotresku. Aj napriek tomu sa klavír presadzoval. Novinkou pre tento nástroj bolo to, že sa na ňom dalo hrať potichu aj nahlas a preto si vyslúžil meno piano – forte. Z neprestajného zdokonaľovania nadobudla klávesnica počet 85 – 88 klávesov a neskôr k nemu pribudli pedále a tlmiče.

Klavír je nesmierne náročný nástroj, ktorý sa skladá z mnoho rôznorodých častí, ich jednotným cieľom a účelom je vytvárať čisté a zvučné tóny, jednoducho povedané vytvárať hudbu. Klavír je mechanicky veľmi zložitý. Jeho hlavnými časťami je skriňa, ozvučná doska, mechanizmus klavíra, klaviatúra a pedále. V skrini je umiestený mechanizmus klavíra, liatinový rám, na ktorom sú natiahnuté struny a ozvučná doska. Ozvučná doska je veľmi dôležitou časťou, v ktorej sa pri výrobe venuje zvláštna pozornosť, pretože sa z veľkej časti podieľa na farbe zvuku. Je vyrobená najčastejšie zo smrekového dreva, ktoré je špeciálne upravované. Mechanizmus klavíra je systém pák, ktoré spájajú všetky klávesy s kladivkom. Kladivko stlačením klávesy udrie do struny. Klávesa sa potom po pustení vráti do jej pôvodnej polohy. Skôr sa do klavíru montovala viedenská mechanika, tú však svojou funkčnosťou a spoľahlivosťou prekonala mechanika anglická, ktorá sa používa na všetkých klavíroch dodnes. Klaviatúra je zložená nejčastejšie z 88 kláves (52 bíelich a 36 čiernych). Biele klávesy hrajú celé tóny C, D, E, F, G, A, H, C (klasická stupnica C-dur bez predznamenania) a čierne klávesy hrajú poltóny medzi celými tónmi (medzi tónmi H-C a E-F je poltónová vzdialenosť a mezi nimi sa nenachádza čierna klávesa). Na klaviatúre je 7 oktáv a 3 tóny smerom do basovej polohy (oktáva je vzdialenosť napr. c1-c2 nebo fis1, fis2). Pedále bývajú nejčastejšie tri. Pravý (sustain) slúží k otvoreniu dusítok, ktoré normálne pri pustení klávesy vibrácie struny utlmí. Struny vtedy použitím pedálu doznievajú i po pustení klávesy. Stredný (sostenuto) pedál slúží tiež k ovládaniu dusítok. Pedál však otvorí len tie struny, na ktoré sa zahralo pri zmačknutí pedálu. Struny tak dozníevajú a môže sa behom ich doznievania hrať napr. staccatové sólo, aby by se museli klávesy doznievajúcich strún držať. Ľavý (soft nebo damper) pedál slúži ku hre tlmenýchtónov.

Dnešný Štandardný tónový rozsah klavírov je 88 poltónov - klávesov / A2 - c5 /.

Niektoré značkové modely koncertných krídiel môžu mať 92 / F2 - c5 /

alebo až 97 poltónov - klávesov / C2 - c5 /.

Klavír je považovaný za viachlasný strunový úderový nástroj s presne ladenými tónmi .Jeho zvuk vzniká chvením strún rozkmitaných úderom drevených kladiviek. Klavír má široký tónový rozsah s rozličnými tónovými farbami s pružným a citlivým ovládaním repetície, tempa a zvuku. Ide o dômyselne a jedinečne zorganizovaný fungujúci systém mechaniky a akustiky. Dajú sa na ňom dosahovať vynikajúce a jedinečné technické výkony a je vynikajúcim sólovým, orchestrálnym i sprievodným nástrojom a zároveň aj pomocníkom pre dirigentov, skladateľov, spevákov ktorý sa pri ňom cvičia v speve. Výrazne podporuje melodickú, rytmickú i harmonickú zložku v menších súboroch. Veľké orchestre nepotrebujú harmonickú a rytmickú podporou klavíru tak ako už v spomínaných malých skupinách, takže vo veľkých orchestroch sa používa ako sólový nástroj. V orchestri sa môžeme stretnúť aj s dvoma klavírmi. Tie sú umiestnené najčastejšie oproti sebe aby na seba klavíristi videli.

Pianíno- vzniklo až na začiatku 19. storočia ktorý vytvoril Robert Wornum. Struny má postavené kolmo čím sa mimoriadne zmenšili rozmery nástroja čo umožnilo mať v dnešnej dobe klavír aj v menších domácnostiach.

Medzi najznámejších klavírnych tvorcov patril neskoršie s klavírom dobre zmierený J. S. Bach , W. A. Mozart, J. Haydn, F. Schubert, Ferenc Liszt, Fryderik Chopin, Sergej Rachmaninov. Z našich predstaviteľov Eugen Suchoň a Ján Zimmer.

Od 80. let 20. storočia sa používajú taktiež elektronické piána, kde je zložitá mechanika klavíru nahradená reprodukovaným zvukom.

Vďaka tomu, že vývoj klavírov napredoval súbežne na rôznych miestach sveta, máme dnes krídla a pianína rôznych značiek, typov i modelov. Učiť sa hrať na klavíri je v mnohom dosť náročné, vzhľadom na to, že človek musí koordinovať hru desiatich prstov a preto treba začať postupne, od základov až po bezchybnú hru. A to rozhodne nejde rýchlo a bez trpezlivosti a dobrého učiteľa. Dôležitá je schopnosť improvizácie a rozvoj harmonického cítenia.

Pri klavíri sa sedí tak, aby chrbtica bola vzpriamená a lakte boli zhruba vo výške klaviatúry. Ku hre sa používajú obidve ruky a nohami sa ovládajú pedále.Pri hre je dôležitá práca so všetkými prstami. Hrá sa s vankúšikmi prstov a zápästia by nemali byť v kŕči. Dôležité sú tiež prstoklady, aby sa jednotlivé postupy tónov alebo súzvuky tónov hrali čo možno najjednoduchšie a dala sa tak dobre udržať i rytmika a plynulosť skladby. Ďalšou veľmi dôležitou súčasťou hry je sila úhodzu a práca s dynamikou, hlasitosťou a tým pádom i farbou tónu, čo tiež dáva skladbe jej osobitý charakter a vyznanie. Teória a prax hry na klavír je veľmi obsiahla a vyžaduje tak isto ako tomu je i u ostatných nástrojov dlhodobejší cvik.

Použitá literatúra :

Oriente Angeli : Prvé stretnutie s hudbou

Róbert Grác : Náuka o hudobných nástrojoch