Baroko
Historické pozadie baroka
Barok - je historické obdobie a zároveň umelecký sloh. Vznikol okolo roku 1600 v Ríme a v Európe prevládal v 17. - 18. storočí. Ojedinele pretrvával aj na začiatku 19. storočia, pričom sa miešal najmä s obdobím rokoka,ktoré bolo jeho vyvrcholením a má len málo odlišných znakov.
Rozdelenie baroka
Barok ohraničujú dve udalosti - Tridsaťročná vojna (1618 – 1648) a Francúzska revolúcia (1789). Jeho vývoj môžeme rozdeliť na tri základné obdobia:
raný barok (prvá polovica 17. storočia)
vrcholný barok (druhá polovica 17. storočia)
neskorý barok – rokoko (18. storočie).
Baroková hudba
Baroková hudba sa vyvíjala približne medzi rokmi 1600 až 1750. Vznikli nové hudobné žánre - opera, oratórium alebo kantáta. Vznikali tiež nové hudobné nástroje - napríklad čembalo. Napriek veľkému tlaku reformácie nie je cirkevná hudba vždy v popredí záujmu hudobných skladateľov. Medzi najvýznamnejších barokových skladateľov patrili: J.S. Bach, G.F.Händel a A.Vivaldi.
Baroková Opera
Opera je hudobno-dramatický útvar, spájajúci slovo a hudbu, herecké a baletné umenie spolu so scénickým obrazom do jedného súvislého celku. V 17. storočí, v období baroka, došlo v značnému rozvoju opery. V roku 1640 vzniklo v Benátkach 1. operné divadlo San Cassiano a čoskoro ho nalsledovali divadlá v ďalších talianskych mestách. Majstrom opery sa v tom čase stal Claudio Monteverdi, ktorý pôsobil v Mantove a neskôr v Benátkach.
Rímska opera
V Ríme sa rozvíjala v takzvanej Rímskej opernej škole, ktorá mala svoje stredisko opäť v šľachtickom dome tentoraz rodu Barberiny. Tento rod dokonca nechal v 30. rokoch 17. storočia postaviť v Ríme divadlo.Žiadna výrazná zmena v tvare opery vytvorenej vo Florencii nenastala, no umelci skladatelia žijúci v Ríme však do popredia postavili zbory z dôvodu monumentálnosti. Tým vznikla takzvaná zborová opera. Do popredia sa dostal aj vokálny prejav v ktorom nedominoval herecký ale spevácky výkon. Veľký dôraz sa kládol aj na scénickú výpravu. Obsahom týchto opier síce ostali antický hrdinovia, konflikty často vychádzali z bežného života Rimanov.Rímska opera dostala za vlády rodu Pamfili zákaz a bola vykázaná z Ríma. Mnohí skladatelia sa preto presťahovali do Benátok.
Benátska opera
Opera sa dostala z Florencie nielen do Ríma, ale aj do Benátok. Za začiatok benátskej opery sa považuje rok 1637, kedy bolo v Benátkach otvorené divadlo s prvou stálou scénou opery v Európe – San Cassiano. Návštevníkom sa tu dokonca predávali malé brožúry s textom hraného diela. Operné podujatia tým nadobudli nový demokratickejší a pokrokovejší charakter. Do konca 17. storočia bolo v Benátkach otvorených ešte pätnásť divadiel, čím sa opera stala prístupnou nielen pre šľachtu, ale i pre mešťanov.
Neapolská opera
Práve v Neapole dostala opera v druhej polovici 17. storočia novú podobu. V tomto období bol Neapol druhým najvýznamnejším strediskom barokovej opery. Existovali tu štyri konzervatóriá, kde vyučovali významný skladatelia neapolskej opernej školy. Neapolská opera vstupuje na hudobnú scénu až v 90. rokoch 17. storočia. Skladatelia nadviazali na vývoj rímskej a benátskej opery, pričom spojili výdobytky talianskej inštrumentálnej hry, čím vznikol koncertný typ opery.
Formy a druhy inštrumentálnej hudby baroka
sonáta– viacdielna skladba komorného obsadenia uvádzané v kostole, ale aj ako náročnejšia zábavná hudba na dvoroch šľachty. Predchodcami sonát sú skladby pre nástrojové súbory stavané z hudobne kontrastných úsekov (ansámblová canzona). Najčastejšie sa skladá z dvoch rovnocenných melodických nástrojov v triovej zostave (najčastejšie husle nad generálbasovým sprievodom). Hlavným stavebným princípom je striedanie hudobne kontrastujúcich viet. Druhy sonáty: chrámová a komorná.
Autori: Arcangelo Corelli, Bach, Händel
Formy a druhy inštrumentálnej hudby baroka
suita – sled viac, či menej štylizovaných tancov kombinovaných niekedy aj s netanečnými vetami. Skladá sa pre sólové nástroje (cembalo a lutna) a orchestre. Suita mala rozmanitú podobu a bola ľahšou zábavou. Väčšinou sa skladala z pevne ustálených tancov, no počet častí a spôsob ich radenia bol odlišný. Všetky časti s. mali spoločnú tóninu. Tance boli väčšinou krátke s dvojdielnou formou a opakovaním každého dielu. Zložitejšou formou suity je rondo – niekoľkokrát sa bez zmeny vracia refrén striedaný novými, ale hudobne neveľmi odlišnými epizódami, tzv. kupletami. Variačná s. je najorganizovanejšia z raných s.
Formy a druhy inštrumentálnej hudby baroka
fúga – samostatná inštrumentálna skladba hlavne pre klávesové nástroje, ale vystupuje aj ako súčasť iných hudobných druhov (chrámová sonáta). Obvykle má jednu tému, ktorá sa objavuje v priebehu skladby bez melodickej premeny, ale v rôznych tóninách. Tieto tonálne presuny témy nahradili staršie metódy stálej premeny témy, alebo jej protihlasov: týmto spôsobom vzniká vo fúge maximálne hudobne zjednotený a pritom dostatočne vnútorne diferencovaný prúd polyfónnej hudby. V Bachom ustálenej podobeje to dvoj- až päťhlasá, dôsledne polyfónna skladba založená na imitovaní výraznej úvodnej témy.
Formy a druhy inštrumentálnej hudby baroka
piesňová forma – kratší uzavretý útvar, vnútorne nekontrastný a skôr pravidelne členený.
otvorená forma – A B C D E …
cyklické formy – viac či menej ustálený rad samostatných častí (opera, kantáta, koncert). Najrozšírenejšia bola štvorveta striedajúca pomalú a rýchlu vetu.
ďalšie formy – ritornelová forma, dvojdielna piesňová forma, baroková rondová forma
Hudobné nástroje baroka
girginal – malé cembalo, predchodca klavíra, pre každý tón má zvlášť strunu, pričom klávesy, ktoré do strún udierajú, vedú nimi naprieč.
varhany – skladajú sa z píšťal, mechov, hnacieho mechanizmu a registrov. Hnací mechanizmus otvára cez registre prístup k jednotlivým píšťalám, do ktorých prúdi vzduch z nafúknutých mechov. Stlačením klávesy sa vypustí z píšťaly vzduch a vznikne tón.
husle – väčšinou sa na ne hrá jednohlasne, zriedkavo viachlasne
lutna, hoboj, fagot, pozauna
Vokálno-inštrumentálna hudba baroka
Oratórium- veľká komplexná hudobná forma, ktorá spracúva náboženský príbeh; cyklická vokálno-inštrumentálna kompozícia. Je duchovným protikladom opery, nie je v zásade určená na scénické predvádzanie. Vzniklo v Taliansku a venovali sa mu takmer všetci významní súdobí komponisti. Najdôležitejším podnetom pre vznik oratória bola snaha protireformácie o atraktívne a názorné predvádzanie vieroučnej tematiky.
oratórium latinské (oratorio latino) – pracuje čisto s biblickými textami a má užší vzťah k liturgii; nadviazalo na liturgické drámy, ale zrieklo sa scénickej zložky.
oratórium talianske (oratorio volgare) – používa voľne zbásnené texty v národnom jazyku, je určené pre širšie, laické publikum.spracúva príbehy z Biblie, či života svätých, ale aj milostné príbehy biblického pôvodu. Na zhustenie používa tie isté prostriedky ako opera (zbory, árie), na rozdiel od trojtaktovej opery malo dva diely, medzi ktoré sa vkladala kázeň na príslušnú tému.
Vokálno-inštrumentálna hudba baroka
Kantáta -vokálno-inštrumentálny druh; v mieste svojho vzniku, v Taliansku, to bola prevažne svetská komorná hudba pre aristokratov, dlhší viacdielny sólový spev alebo dueto s nástrojovým sprievodom na lyrické, dramatické, či zábavné texty.
cantata da camera – (komorná kantáta) svetská skladba 17. storočia, kompozícia lyrického charakteru. Uplatňujú sa tu i dramatické prvky z barokového madrigalu. Bývala písaná pre jeden alebo dva sólové hlasy s nástrojovým sprievodom.
cantata da chiesa – (chrámová kantáta) viacdielna vokálno-inštrumentálna skladba na bohoslužobné účely. Vyvinula sa z duchovného koncertu.
talianska komorná kantáta – rozlíšenie pôvodného monodického spevu na jednoduchší recitatív a melodicky bohatšiu a formálne zaokrúhlenú áriu.
kantáta stredného baroka – súvislý organizovaný a rôzne dlhý sled árií spojený recitatívmi a ariosami, členený obvykle nástrojovými vložkami. Po r. 1700 sa kantáta ustaľuje a stáva sa z nej pravidelný sled obvykle dvoch árií spojených recitatívom, alebo sled 4 árií, či dvoch árií a dueta. Celok je niekedy rámcovaný krátkou predohrou a záverečným zborom. V súdobom Nemecku bola zvlášť obľúbená gratulačná kantáta.
Syntetici barokovej hudby
Antonio Vivaldi
Georg Friedrich Händel
Johann Sebastian Bach
Antonio Vivaldi
Antonio Vivaldi (1678 Benátky– 1741 Viedeň ) – Strávil takmer celý život v Benátkach, kde učil na konzervatóriu a účinkoval u sv. Marka. Ustálil formu koncertu, v ktorej uplatnil schému neapolskej sinfónie: allegro – andante – allegro. Často upúšťal od zborového nasadzovania, jednotlivým nástrojom ukladá sólistické úlohy a obratne využíva farbu nástrojov. Skúša nové spôsoby v inštrumentácii orchestrálnych skladieb. Vivaldi písal sólové koncerty pre husle, violoncello, flautu, fagot, a.i. Najslávnejšie sú L’Estro armonico (1710) a Il Cimento dell’armonia e dell’invenzione (Skúška harmónie a skladby), z ktorej vynikajú najmä 4 concerti grossi – Quatro stagioni (Štyri ročné obdobia).
Georg Friedrich Händel
Georg Friedrich Händel - ( 1685 Halle- 1759 Londýn ) v Berlíne spoznal taliansku operu, v Ríme sa spoznal so Scarlattim a Corellim. Žil v Londýne, založil tu opernú akadémiu a napísal pre ňu mnoho (Július Cézar, Tamerlo, Rodelina).
hlavný význam jeho diela spočíva v tvorbe órií, ktoré postavil do novej podoby (da capo ária, recitatív). Texty jeho oratórií su väčšinou dramatické a nemajú rozprávača. Ťažiskom sa stáva zbor.
Tvorba:
Opery: Július Cézar
Xerxes
Oratóriá:Esther
Júda Makabejský
Izraeliti v Egypte
Mesiáš (najslávnejšie)
Kantáty:Veľká cecilská óda
4 Korunovačné anthemy
Inštrum.:sonáta pre violu da gamba a cembalo
Concerto grosso
Johann Sebastian Bach
Johann Sebastian Bach – (1685 Eisenach -1750 Lipsko) narodil sa v Eusenachu v Lipsku. Bol huslista, sopranista, organista, pôsobil ako kantor v škole pri chráme sv. Tomáša v Lipsku. Prvé skutočné poznanie veľkosti jeho diela nastalo až v 19. storočí zásluhou Felixa Mendelssohna Bartholdyho. Vo svojej dobe bol uznávaným organistom.
tvorba:
skladby pre organ: Malé a veľké chorálne predohry, Veľké a malé prelúdia a fugy, Passacaglia c mol, Sonáty
skladby pre klavír: Dvojhlasné a trojhlasné invencie, Temperovaný klavír
Malé prelúdia a fugetty, Chromatická fantázia a fúga d mol, 6 francúzskych, 6 anglických, 6 nemeckých suít, Taliansky koncert, Chrámové kantáty (asi 200), é koncerty
