Inštrumentálne hudobné formy a druhy Baroka
suita – sled viac, či menej štylizovaných tancov kombinovaných niekedy aj s netanečnými vetami. Skladá sa pre sólové nástroje (cembalo a lutna) a orchestre. Suita mala rozmanitú podobu a bola ľahšou zábavou. Väčšinou sa skladala z pevne ustálených tancov, no počet častí a spôsob ich radenia bol odlišný. Všetky časti s. mali spoločnú tóninu. Tance boli väčšinou krátke s dvojdielnou formou a opakovaním každého dielu. Zložitejšou formou suity je:
rondo – niekoľkokrát sa bez zmeny vracia refrén striedaný novými, ale hudobne neveľmi odlišnými epizódami, tzv. kupletami. Variačná s. je najorganizovanejšia z raných s.
fúga – samostatná inštrumentálna skladba hlavne pre klávesové nástroje, ale vystupuje aj ako súčasť iných hudobných druhov (chrámová sonáta). Obvykle má jednu tému, ktorá sa objavuje v priebehu skladby bez melodickej premeny, ale v rôznych tóninách. Tieto tonálne presuny témy nahradili staršie metódy stálej premeny témy, alebo jej protihlasov: týmto spôsobom vzniká vo fúge maximálne hudobne zjednotený a pritom dostatočne vnútorne diferencovaný prúd polyfónnej hudby. V Bachom ustálenej podobeje to dvoj- až päťhlasá, dôsledne polyfónna skladba založená na imitovaní výraznej úvodnej témy.
piesňová forma – kratší uzavretý útvar, vnútorne nekontrastný a skôr pravidelne členený.
otvorená forma – A B C D E …
cyklické formy – viac či menej ustálený rad samostatných častí (opera, kantáta, koncert). Najrozšírenejšia bola štvorveta striedajúca pomalú a rýchlu vetu.
ďalšie formy – ritornelová forma, dvojdielna piesňová forma, baroková rondová forma
Vokálno-inštrumentálna hudba baroka
Oratórium- veľká komplexná hudobná forma, ktorá spracúva náboženský príbeh; cyklická vokálno-inštrumentálna kompozícia. Je duchovným protikladom opery, nie je v zásade určená na scénické predvádzanie. Vzniklo v Taliansku a venovali sa mu takmer všetci významní súdobí komponisti. Najdôležitejším podnetom pre vznik oratória bola snaha protireformácie o atraktívne a názorné predvádzanie vieroučnej tematiky.
oratórium latinské (oratorio latino) – pracuje čisto s biblickými textami a má užší vzťah k liturgii; nadviazalo na liturgické drámy, ale zrieklo sa scénickej zložky.
oratórium talianske (oratorio volgare) – používa voľne zbásnené texty v národnom jazyku, je určené pre širšie, laické publikum.spracúva príbehy z Biblie, či života svätých, ale aj milostné príbehy biblického pôvodu. Na zhustenie používa tie isté prostriedky ako opera (zbory, árie), na rozdiel od trojtaktovej opery malo dva diely, medzi ktoré sa vkladala kázeň na príslušnú tému.
