Znaky renesančnej hudby

rytmus - oproti hudbe vrcholnej gotiky je pokojný, menej komplikovaný, avšak nie je stereotypný 

 je bez pravidelných prízvukov »nemožno ho spútať do pravidelných taktov (neexistujú ešte taktovacie čiary); pravidelný rytmus však nájdeme v tanečnej hudbe 

tempo - renesančná hudba poznala jediné základné tempo = tempo giusto, určoval ho tzv. "taktus" 

zodpovedá asi 1 sekunde, nášmu Moderato (toto tempo bolo odvodené z úderu ľudského srdca) 

- Toto základné tempo bolo možné obmieňať pomocou proporčných znamienok, ktorá predlžovala či skracovala základné notové hodnoty v určitom pomere, napr. Zrýchlenie základného tempa o polovicu sa vyznačovalo preškrtnutím mensurálního symbolu O (odtiaľ vznik taktu alla breve)

melodika - často melismatická, v hudbe sa objavujú stále nové motívy bez návratov a symetria 

tonalita - v 15. stor. prevažujú cirkevné tóniny a teda aj diatonika 

- V 16. stor. pribúda viac chromatika a smeruje sa k tóninám moderným - dur a moll 

forma - skladby vznikajú priraďovaním stále nových úsekov bez návratov, chýba kontrast medzi jednotlivými dielmi 

viachlas - prevažuje polyfónia, ktorá spája melodicky i rytmicky niekoľko samostatných hlasov (to prevažuje v umelej duchovnej hudbe) 

- Postupne sa vytvára homofónia (vyskytuje sa hlavne v jednoduchších druhoch svetského viachlasu) 

  - Tenor už nie je najspodnejší hlas, ale stáva sa prostredným hlasom, lebo renesančná hudba objavuje basovú polohu

kompozičná technika - prevažuje imitácia = postupné preberanie jedného motívu z hlasu do hlasu 

- Imitácia - prísna 

- voľná 

- Najpoužívanejším druhom prísnej imitácie bol kánon = preberaní celej melódie iným hlasom 

- Kánon často tvoril kostru skladby (napr. Užíval sa medzi tenorom a discantom) a bol doplnený ďalšími hlasmi

poňatie tónového priestoru - rozširuje sa o basovú polohu 

- Typické je viacnásobné (zborové) obsadenie partov »viaczborovosť (toto ovplyvnilo neskôr aj barokovú hudbu)

poňatie disonancia - v renesancii vzniká ideál ľúbozvučného (eufonického) kontrapunkte »konsonancie (tj. 8, 5, 4, ale aj 3, 6) majú byť takmer všade, použitie disonancia je obmedzené len na určité miesta (v stredoveku to bolo naopak, prevažovali disonancia, konsonancia len na význačných miestach)

- existoval rad kánonov: 

1) kánon v rôznych výškových odstupoch (v priamej, kvin) 

2) kánon v rôznych časových odstupoch (napr. Canon ad minimam = opakuje melódiu tesne v slede minimi, tj. Asi našej osminové noty) 

3) kánon v rôznych sledoch (zrkadlový, ..) 

4) kánon v rôznych rytmických obmenách (v augmentácii, v diminuci) 

5) kánon vícenásobný- súčasnej zaznívání niekoľkých, 2 i polyfonických, kánonov

(napr. J. Ockeghem má 36 hlasov štvornásobný kánon "Deo gratias") 

6) kánon hádankový - speváci museli sami zistiť výškový alebo časový odstup hlasov, a to podľa grafických symbolov či zašifrovaných slovných náznakov

vzťah hudba a slovo - v 15. storočí hudba prúdi voľne nad textom 

- V 16. storočí je zrejmá snaha o napodobňovanie slov, skladateľ sa snaží hudbou reagovať na obsah textu

- Renesančné skladby sú preorganizované, nemožno z nich nič uberať ani pridávať (tak ako to bolo v stredoveku) »vzniká tzv. Opus musicum perfectum et absolutum (hudobné dielo dokonalé a absolútne - uzatvorené, nemenné)