notové písmo dnes

Nota – (z lat. slova nota – znamienko) je písomná značka – znamienko pre tón. Ako sa dá ľudská reč zapísať hláskami, tak sa dá hudba zapísať notami. Nota sa skladá s troch častí:

  • hlavičky – elipsovité krúžky alebo čierne bodky

  • nožičky – pripájajú sa hore na pravej , alebo dolu na ľavej strane noty

  • zastávky – pripájajú sa na konci nožičky a vždy na pravú stranu

    Nota svojim tvarom označuje dĺžku tónu. Podľa trvania rozoznávame tieto druhy nôt:

  • celá nota

  • polová nota

  • štvrťová nota

  • osminová nota

  • šestnástinová nota

  • dvaatridsatinová nota

  • štyriašesťdesiatinová nota

  • stoosemdvadsatinová nota

    Najdlhšie sa hrá alebo spieva nota celá, kratšie nota polová, štvrťová, osminová atď...

    Noty dlhšieho trvania voláme notami väčšej hodnoty, noty kratšieho trvania notami menšej hodnoty : napríklad noty polové majú v porovnaní so štvrťovými väčšiu hodnotu, ale oproti notám celým majú menšiu hodnotu. Jedna nota väčšej hodnoty ( čo do trvania) zodpovedá dvom notám najbližšej menšej hodnoty.

    Napríklad.

  • nota celá sa rovná dvom notám polovým

  • nota polová sa rovná dvom notám štvrťovým

  • nota štvr´tová sa rovná dvom notám osminovým

    Iným porovnaním zistíme, že nota celá sa rovná dvom notám polovým, alebo štyrom štvrťovým alebo ôsmim osminovým atď...

  • Nota polová sa zas rovná dvom štvrťovým alebo štyrom notám osminovým, nota štvrťová sa rovná dvom osminovým alebo štyrom šestnástinovým.

    Pre zjednodušenie písania nôt a lepší prehľad pri ich čítaní spájame noty menšej hodnoty, začínajúc od osminovej, silnými čiarami – trámcami. Tieto čiary potom nahrádzajú zástavky.

  • Noty na tretej čiare osnovy a vyššie musia mať nožičky dolu, pod treťou čiarou zas hore. Výnimočne sa píšu nožičky inak, keď je v jednej osnove napísaných viac samostatných hlasov.

Nepravidelné delenie nôt

Noty spravidla delíme na dve menšie rytmické hodnoty (noty) a nazývame to pravidelným delením. Niekedy je však potrebné hodnotu jednej noty rozdeliť napríklad na tri rovnaké diely, a toto nazývame nepravidelné delenie, napríklad:

  • celú notu delíme spravidla na dva rovnaké diely – na dve noty polové. Môžeme ju však rozdeliť aj na tri rovnaké diely. Toto však musíme označiť oblúčikom alebo svorkou a číslicou 3 nad (pod) notami. Takúto skupinku nôt potom nazývame triola. Takým istým spôsobom môžeme deliť i menšie hodnoty – kratšie noty. Keď určitú notu, ktorú spravidla delíme na tri rovnaké diely, rozdelíme na dva, vznikne rytmický útvar, ktorý sa volá duola.

    Nám teda umožňuje deliť každú hodnotu (notu) na ľubovoľný počet menších hodnôt. Tieto nové hodnoty nazývame potom podľa toho, akými čiastkami sú z rozdelenej hodnoty : duoly, trioly, kvartoly, kvintoly, sextoly atď. a podľa toho ich aj označujeme patričnými číslami. Tieto skupinky nôt v duolách, triolách, kvartolách atď. môžu obsahovať noty oblúčikom viazané, rôzne delené, pomlčky, ako aj bodky pri notách.

 

 

 

Notopis prekonal veľmi zložitý a dlhodobý vývoj, ktorý smeroval od nepresnosti, komplikovanosti a mnohotvárnosti k dnešnej jednoznačnosti a presnosti. Z historického pohľadu na tento vývoj ( staroveké Grécko a stredoveká Európa ) môžeme rozdeliť notáciu na písmenovú a grafickú.

Tóny graficky znázorňujeme notami, ktoré píšeme do notovej osnovy. Tvorí ju 5 linajok a 4 medzery. Keď prekračujeme rozsah osnovy, používame tzv. pomocné čiary. Píšeme ich pre každú notu zvlášť nad i pod osnovu.

Relatívnu výšku tónu označujeme, tzv. kľúčmi ( absolútnu výšku tónu vyjadruje jeho kmitočet ), ktoré píšeme na začiatku osnovy. Najpoužívanejšíe kľúče sú: G – kľúč, husľový – udáva polohu g1 a F – kľúč, basový – udáva polohu f (malé)

 

Kľúče

Noty čítame vždy podľa kľúča, ktorý musí byť napísaný na začiatku každej notovej osnovy. Kľúč nám označuje meno noty na určitej čiare a udáva výšku tónu. Dejiny hudby poznajú niekoľko kľúčov, no v súčasnosti sa najviac používajú:

  • husľový kľúč – G kľúč

  • basový kľúč – F kľúč

    Husľový kľúč špirálou objíma 2. čiaru, čím naznačuje, že na nej leží nota g1 ( jednočiarkované). G kľúčom môžeme značiť tóny stredné, vysoké a najvyššie.

    Basový kľúč dáva notám iné mená ako husľový kľúč. Začína sa písať na 4. čiare, čím naznačuje že na nej leží nota f (malé). Štvrtú čiaru ohraničujú aj 2 bodky, ktoré sa píšu hneď za kľúčom. F kľúčom múžeme zaznačiť tóny stredné. Hlboké i najhlbšie.

    Noty v F kľúči čítame podľa kľúča G o terciu (3 tóny) vyššie. Znejú však o 2 oktávy hlbšie.

    Okrem týchto dvoch najpoužívanejších kľúčov ( Gkľúč, F kľúč) jednotliví orchestrálni hráči musia vedieť čítať noty ešte v tzv. altovom kľúči (viola, pozauna) a tenorovom kľúči (violončelo, fagot).

    Tieto dva kľúče, ako aj dnes už nepoužívaný sopránový a mezzosopránový kľúč, patria do skupiny tzv. C kľúčov.