Hudobná veda je veda o hudbe a o celej hudobnej kultúre. Každá doba a každý štýl sa usiloval nájsť si vlastnú odpoveď na otázku čo je hudba. V dnešnej dobe sa na túto otázku pozeráme s odpoveďou že hudba vychádza zo spoločenského vedomia a je špecifickým a individuálnym odrazom vývoja tohto vedomia ktoré odráža skutočnosť osobitého hudobného myslenia a zároveň ju pomáha tvoriť. Individuálnosť vyplýva z toho, že ide o umelecké obrazy samy o sebe už jedinečné výtvory jedinečnej tvorivej fantázie umelcov v rámci všeobecného vývoja umenia.

Z historicko-filozofického hľadiska je hudobná veda pomerne veľmi mladá. V tejto forme vznikla až v druhej polovici 19.stor. No nábehy k tejto vede môžeme sledovať do čias antiky. Potreby praxe odpradávna vyžadovali budovať náuku o hudbe, pri výstavbe, ladení a hraní na hudobných nástrojoch. Každá veda má mať osobitý predmet bádania a osobitú metodológiu.

   Hudobná veda sa skladá z celého súboru vedných odvetví. Niektoré z nich sú s hudbou a s celkovou hudobnou kultúrou úzko späté, iné majú k nej iba sprostredkovaný, nepriamy vzťah. Pre hudobnú vedu ako celok je predmetom hudba, celková hudobná kultúra a všetko, čo s tým súvisí napr. hudobná teória, hudobné nástroje, koncertné agentúry, hudobné vydavateľstvá, rádio atď.

Hudobná veda si nesie zo sebou viaceré vedné odbory : hudobno teoretický, hudobno historický, etnomuzikologický, hudobno systematický. Všetky spomínané odbory vychádzajú z určitých skúseností, praxe pomocou ktorých je vytvorený súhrn a systém poznatkov a faktov s ktorých sa odrážajú určité zákonitosti a skutočnosti čoho výsledkom je veda o hudbe.

   Hudobno - teoretická oblasť

  Hudobnoteoretická oblasť v muzikológii súvisí s celkovým prístupom k hudobnoteoretickej problematike. Predmetom skúmania hudobnej teórie je predovšetkým literatúra, hudobnoteoretické spisy. Hudobnoteoretické postoje sa vyvíjali tak, že vývoj dialektikcky determinovali mnohé fenomény i fakty vyvierajúce zo systematických disciplín, no nemôžu chýbať ani historické aspekty. Tieto postoje nemožno od seba oddeliť a preto historicko - dialetický postoj bezpodmienečne žiada, aby hudobná teória bola samostatná oblasť, kde systematické a hitorické aspekty tvoria jednotu. Samostatnosť hudobnoteoretickej oblasti nám takto prináša do vývoja vedy nové momenty.

   Hudobno - historická oblasť

  Hudobnohistorická oblasť zahŕňa tieto disciplíny: Hudobnú paleografiu, dejiny hudobných nástrojov, dejiny interpretácie hudby, dejiny hudobnej pedagogiky, dejiny sociálneho postavenia hudobníkov, biografistiku – životopisy skladateľov a ich diel, dejiny štýlov a snáh v hudbe, dejiny hudobnej estetiky a náhľadov na hudbu. Hudobnohistorická oblasť ako celok je príbuzná všeobecnému dejepisu, kultúrnej histórii, prípadne aj dejinám liturgie. Hudobnohistorické disciplíny podávajú celkové informácie o vývoji hudby, čiže pomáhajú dvíhať celkovú kultúrno-inteligenčnú úroveň celej society.

    Etnomuzikologická oblasť

  Etnomuzikológia sa nezaobíde bez skúmania hudobného myslenia. Podľa prvotných prejavov hudobného myslenia, siahajúcich od predhistórie hudby cez prejavy kmeňových kultúr ako aj mnohých ľudových kultúr sa porovnávaním získali cenné poznatky. Do etnomuzikologickej oblasti by mala patriť európska ľudová hudba, mimoeurópska hudba kmeňová, ale aj hudba mimoeurópskych vysokých kultúr.

   Hudobno - systematická oblasť

  Do systematickej oblasti zaraďujeme tieto disciplíny: hudobnú akustiku, organológiu, hudobnú fyziológiu, hudobnú psychológiu, hudobnú sociológiu, hudobnú estetiku a hudobnú pedagogiku. Každá ďalšia disciplína sa pri riešení svojej problematiky opiera o predošlú disciplínu. Fyziológia sa opiera o poznatky z akustiky, psychológia sa opiera o predchádzajúce, najmä špeciálnych subdisciplínach, psychoakustike, psychofyziológii, sociológia hoci sa upriamuje na spoločenské javy, musí rátať s človekom a jeho psychikou, estetika nadväzuje na všetky predošlé disciplíny, na estetikusa viaže hudobná pedagogika. Pred každou systematickou disciplínou je teda pomocná veda a za ňou aplikácia.

Hudobná akustika:

Hudobná akustika je súčasťou fyziky, špeciálne mechaniky. Zaoberá sa fenoménmi týkajúcimi sa zvuku. Hudobnú akustiku si vymedzujeme iba fenoménmi, ktoré sú priamo spojené s hudbou. Hudobnú akustiku delíme na fyzikálnu a matematickú. Fyzikálna akustika sa zaoberá všetkými zvukovými javmi : zdrojmi zvuku, šírením zvuku, jeho charakteristickými vlastnosťami a pod. Matematická akustika číselne vymedzuje základné intervaly, stupnice , ladenie a pod.

   Akustika sa zaoberá zvukmi, ktoré vznikajú chvením pevných telies a chvením vzduchu. Chvenie sa môže prenášať aj pevnými hmotami, kvapalinami ako aj inými plynmi, ale pre hudobnú akustiku má zmysel skúmať iba prenos vzduchom. Chvenie môže byť transverzálne (priečne) alebo longitudiálne (pozdĺžne). Chvenie je podmienené pružnosťou a zotrvačnosťou. Pri stúpaní frekvencie sa výška tónu zvyšuje, pri klesaní frekvencie sa znižuje. Nie len chvejúce sa teleso alebo vzduchový stĺpec môže byť zdrojom zvuku, ale aj naopak, zvuk je schopný spätne rozochvieť pevnú hmotu, kvapalinu, plyn ( vzduchový stĺpec). Tento jav nazývame rezonanciou. Rozoznávame rezonanciu zhodnú a vynútenú. Predmety alebo vzduchové stĺpce možno rozkmitať prevažne len v zhode s kmitočtom základného tónu alebo aj tónov alikvotných. Vynútené spoluznenie sa uplatňuje tam, kde má rezonátor možnosť rozkmitať sa na tóny rozmanitej výšky. Prvý druh rezonancie sa uplatňuje napr. v aerofonických ( dychových ) hudobných nástrojoch.

   Hudobná akustika má viaceré aplikované disciplíny a to priestorovú akustiku ktorá sa zaoberá otázkami o šírení zvuku, ohybe zvuku, lome zvuku, odraz zvuku, pohlcovanie zvuku v rozličných materiáloch, dozvuky atď.

Jednou z najrozsiahlejších disciplín aplikovanej akustiky je elektroakustika, ktorá sa zaoberá záznamovými technikami, počínajúc s mikrofónmi a končiac reprodukovaním hudby z ampliónov. S tým súvisí práca zo zosilovačmi, filtrami, oscilátormi a prístrojmi schopnými zachycovať zvuky na platne, magnetofóny, CD , v minulosti aj na voskové valce.

Dokonalé poznanie akustiky sa žiada aj pri výrobe hudobných nástrojov.

    Organológia:

  Táto disciplína sa neopiera len o hudobnú akustiku, ale aj o archeológiu, etnografiu, dejiny umenia a dejiny vôbec. Zaoberá sa výskumom podstaty hudobných nástrojov a zatrieďuje ich do logického vedeckého systému. Všíma si akisticko- technickú podstatu, ale aj hracie techniky, spôsoby výroby nástrojov, spôsoby spoločenského využívania a ich spoločenskú funkciu. Organologocké zretele súvisia od dejín hudobných nástrojov v Európe aj mimo nej. V organológii v širšom chápaní možno badať päť výskumných oblastí :

1. teoretickú a systematickú organológiu : skúma základné pojmy spojené s nástrojmi a nástrojovou hudbou

2. technický výskum : ergológiu – opis časti nástrojov, technológiu – opis techniky výroby nástrojov

3. výskum zvuku : organoakustiku – analýza akustických možností, hudobné použitie a hraciu techniku

4. sociologický výskum : zaoberá sa výskumom spoločenských funkcií nástrojov

5. historický výskum : dejiny hudobných nástrojov

Problémy triedenia podľa akustických zreteľov v organológii tvoria iba jej pomerne malú časť. Oveľa viac problematiky spadá do dejín hudobných nástrojov, do hudobnohistorickej oblasti, do etnoorganológie a do etnomuzikologickej oblasti.

   Hudobná fyziológia:

   Hudobná fyziológia má niektoré črty príbuzné s organológiou. Zaoberá sa výskumom hlasu, sluchových orgánov, teóriou počúvania a vnímania hudby.

   Hlasový orgán je prebádaný pomerne spoľahlivo vďaka tomu, že funkcie hlasového ústrojenstva môžeme sledovať tak pri činnosti, ako aj pokoji, kde sa nám funkcia každej súčasti ukazuje jasná, bez problémov. Na tvorení hlasu sa zúčastňujú dýchacie ústrojenstvo, hlasový orgán, hrtan, ústna a nosohltanová dutina. Dĺžka hlasiviek je rozličná 1,5 až 2,5 cm podľa pohlavia a veku. Pre reč je a spev je dôležitá predná časť hlasiviek . Zadná časť hlasiviek je dôležitá pre dýchanie. Tóny utvorené hlasivkami sa ani zďaleka nepodobajú tónom,ako ich poznáme. Ich tombre sa formuje až nad fonačným aporátom v dolnej a strednej časti hltana, v ústnej dutine, medzi zubami za pomoci jazyka, ako aj za pomoci rezonátorov v nosohltanovej a nosovej dutine.

Sluchový orgán sa skladá z vonkajšieho, stredného a vnútorného ucha. Ucho nie je len mikrofón. Analýza zvukov a viaczvukov je aj psychologickej povahy. Viaceré fyziologické teórie sa sústredili na otázky ako sa impulzy prepravujú z ucha do mozgu.

   Hudobná psychológia :

  Človek sa vyvíja v rámci spoločenského vývoja, vychováva ho spoločnosť a tak sa aj jeho hudobná psychológia formuje všeobecným a odborným hudobným vzdelávaním.

Hudobná psychológia čerpá zo všeobecnej psychológie, ale oveľa viac súvisí s hudobnou históriou, vývojom hudobného myslenia, hudobnou estetikou a hudobnou sociológiou, pokiaľ ide o predmet skúmania. Ako spoločenskovednú disciplínu ju treba chápať vývojovo, historicky a dialekticky vzhľadom na podmienky, v ktorých sa vyvíja. Hudobná psychológia sa zaoberá hudobnými javmi a problémami, ktoré súvisia s ľudskou psychikou. Výskum týchto javov vychádzal z rozmanitých skúseností ktoré mali dôležitú úlohu. Išlo o veľmi jednoduché nenáročné prejavy určené deťom, nie o diela umelecky náročné. Zväčša išlo o len o vlohy, zmysel pre rytmus, zmysel pre rozoznávanie výšok, farby a zvuku.

   Na pochopenie podstaty a rozdielov medzi tónovou psychológiou, celostnou orientáciou hudobnej psychológie a ďalšími orientáciami si treba uvedomiť niekoľko základných predpokladov. Predovšetkým treba poznať úlohy tónu v hudbe. Pri naivnom pohľade by sa mohlo zdať, že hudba sa skladá z tónov. Tóny sú nositeľom tematického hudobného myslenia, ale témy či motívy, hudobné tvary sú inou kategóriou ako tóny. Problematika tónov v hudbe patrí do akustiky prípadne tónovej psychológie. V akustike sa skúma len materiál čo môže platiť aj o intervale a akorde v rámci tónovej psychológie, pomocou ktorého sa v hudbe myslí, na ktorom sa buduje. Už aj vzťah medzi dvoma tónmi je motív, a keď najjednoduchší, aký je vôbec mysliteľný. Tvar nie je ani súčtom, ani súčinom komponentov, ale novou jednotkou. V otázkach tvarovosti v hudbe nám prírodovedecké až mechanické postoje narobili veľa chaosu. Na stvárňovanie hudobných tvarov sú ako prostriedok potrebné rozličné miery tvarovosti a to miery pre výškové intonácie, miery pre časové usporiadanie. Miery tvarovosti však slúžia iba tvarovosti, čiže bez tvarov by nemali zmysel. Porovnávacie štúdie najprimitívnejších štádií vývoja hudby nás presviedčajú o tom, že zmysel pre tvarovosť bol rozhodne skôr. Ako si človek začal hľadať miery na presné fixovanie tvarov. S istými stupňami tvarovosti sa stretávame už v živote zvierat. Miery na presné fixovanie priniesli až umelecké požiadavky. Východiskom výskumu hudby, a teda aj hudobnej psychológie v pravom zmysle slova, musia byť hudobné tvary, teda zmysluplné celky.

   Hudobná sociológia :

  Hudobná sociológia skúma spoločenské javy spojené s hudbou. Pokiaľ ide o minulé spoločenské javy je pri skúmaní faktov zavše odkázaná na hudobnú históriu a čiastočne na etnomuzikológiu. Pokiaľ ide o súčasnosť, hudobná sociológia je empirickou vedou, ktorá používa experimentálne metódy terénneho výskumu. Skúma napríklad spoločenské javy spojené s hudbou, ako je pôsobenie hudby na rozličné spoločenské vrstvy ľudí napr. podľa vzdelania, zamestnania, veku, pohlavia a pod. Často sa robia podobné výskumy o hudobnej výchove mládeže. Sociologický aspekt je starší ako sociológia, ktorý sa začal rozvíjať keď sa vo vedách o umení začala uvedomovať súvislosť medzi vývojom faktov a vývojom istými spoločenskými danosťami. V hudobnej histórii, uvažujúci a dôsledne za vecami idúci bádateľ musel skúma´t podmienky vzniku, interpretácie a apercepcie . Pre koho sa písalo, pre aké príležitosti, kde a kto písal, kto tvoril obecenstvo, aký bol vtedy celkový spoločenský názor na umenie. Od týchto otázok záviselo kryštalizovanie a rast spoločenských vied.

V hudobnej histórii je sociologický aspekt istým typom filozofie dejín hudby, snahou interpretovať fakty a usporadúvať ich podľa vzájomných súvislostí na základe jedinečných stvárňovacích impulzov, ktoré boli motivované spoločensky. Podľa imanentnej štruktúry diela vieme stanoviť dobu, prípadne miesto vzniku skladby.

   V hudobnej teórii sa prostredníctvom sociologického aspektu hľadalo odôvodnenie niektorých teoretických fenoménov spomedzi sociálnych momentov. V slovenskej muzikologickej tvorbe vyšla štúdia Jozefa Kresánka sociálna funkcia hudby. Ukazuje, akosa rozmanité sociálne funkcie v rozličných obdobiach rozmanite prelínali a vzájomne ovplyvňovali. Podstatná je tu cesta od spoločenských faktorov k štýlom a k hudbe vôbec. Nieje to práca sociologická, ale práca so sociologickým postojom k hudobnej histórii a hudobnej estetike. Keby išlo o sociologickú prácu, žiadal by sa opačný postup: od hudby k spoločnosti. Sociálne prvky sa v hudobnej sociológii prejavujú tak, že skúma, akú funkciu spĺňa istá hudba u mládeže do 20. rokov, akú u ľudí stredného veku, akú u ľudí iba so základným vzdelaním, akú u ľudí s vysokoškolsky vzdelaných.

  Vlastná sociológia hudby sa zaoberá problémami spoločenskými spoločenskej existencie hudby ako sociálnych fenoménov a faktov, ako aj spoločenskými predpokladmi pestovania hudby. Skúma ako sa sa sociálne fenomény a fakty realizujú, ako hudba plní v tomto smere svoju funkciu a aké hodnoty sa tým utvárajú. Vzhľadom na vývojovosť sa dostáva do popredia vychádzanie faktov, ktoré nám poskytuje hudobná história. V prvotnopospolnej spoločnosti nepoznali diferencovanie na hudobníkov a poslucháčov, všetci sa rovnako zúčastňovali na poväčšine magických obradných prejavoch. Pozostatky tohto môžeme dodnes sledovať vo viacerých kmeňových kultúrach, ba aj v kultúrach ľudových. Neskôr sa postupne začali vyčleňovať jednotlivci alebo skupinky ktoré sa ako nositelia hudby dostávali do popredia. Robilo sa to za rozličných okolností a s rozmanitou motiváciou.

   Zo spojenia užitočné – krásne sa rodilo prvé vyčleňovanie takých ľudí, ktorí to vedeli robiť lepšie a krajšie, ktorý pestovali hudbu viac spontánne a pestovali ju nezaťaženú špekuláciami a číselnými symbolikami. Zrodil sa prvý hudobník v pravom zmysle slova. Človek svojimi hudobnými kvalitami vynikajúci nadpriemerný, ktorý sa vďaka týmto vlohám venoval hudbe poloprofesionálne alebo dokonca profesionálne.

   Sociologický výskum tvorí najvlastnejšiu náplň hudobnej sociológie. Sociologický výskum prináša cenné poznatky aj pre hudobnú psychológiu, najme pre hudobnú estetiku. Každá hudobnovedná disciplína má špecifické problémy, ale zároveň každá z nich je spätá s ostatnými disciplínami a utvára s nimi celok. Keby výskumy mali byť len hudobnosociologické, museli by sa zameriava´t na spoločenské vrstvy. Ale aj tu len čo by sa začal skúmať vzťah medzi spoločenskými vrstvami a konkrétnou hudbou , nezaobišlo by sa to bez hodnotenia príslušnej doby – hodnotenia estetického. Keďže dnes sú veľmi aktuálne aj otázky náročnosti, nemožno si nevšímať problematiku apercepčných schopností – momenty psychologické. Spoločnosť nie je globálny celok, homogénne masa, ale je vnútorne silne diferencovaná. Ani v umení nejestvuje nejaký univerzálny vkus, nejestvuje univerzálne umenie pre všetkých, ale v istom spoločenskom rozvrstvení sa ukazuje istá žánrová, štýlová rozvrstvenosť a v rámci týchto skupín, žánrov, štýlov existujú komunikatívne väzby, ktoré síce po čase prechádzajú aj do iných žánrov a spoločenských vrstiev, ale primárne sa kryštalizujú iba v príslušnom žánri a vrstve.

   Hudobná estetika :

   Aj keď si človek počiatky hudby najskôr odvodzoval z rozličných nadprirodzených síl, jednako len aspoń pre živelnú prax a z praxe vychádzajúc musel si uvedomiť, že hudbu tvorí človek. Počase si začal uvedomovať aj to, že hudbu tvorí človek pre človeka. Pokiaľ ide o hudobnú vedu, špeciálne o systematiku hudobnej vedy každá z jednotlivých disciplín sa usiluje na otázku čo je hudba odpovedať svojsky. Na otázky hudby sú zamerané všetky hudobnovedné disciplíny, celá hudobná veda. Postupná kryštalizácia hudobnovedných disciplín očisťovala estetiku tak, že si jednotlivé disciplíny ponechávali vo svojej kompetencii špecifické problémy a pre hudobnú estetiku zostal ako ústredný problém : vzťah hudby k skutočnosti čiže zmysel hudby pre bytie vôbec. V estetike zostávajú aspekty a otázky, ktoré viac súvisia s faktami a normami, čiže s tým, čo tvorí človek pre človeka, síce podľa svojho individuálneho zamerania, ale pritom zacieleného na kolektívne pôsobenie. Hudobná estetika sa kryštalizovala predovšetkým tak, že sa z celkovej problematiky zameranej na otázku čo je hudba postupne oddeľovali a osamostatňovali disciplíny, ktoré si vedeli z predmetu bádania a metodológie vybrať istý úsek. Hudba je totiž veľmi zložitý jav, vyžaduje skúmanie viacerých aspektov, viac metodologických prístupov. Ešte zložitejší je vzťah hudby ku skutočnosti, takže je nevyhnutné hľadať podobný poriadok aj v hudobnej estetike. Pre každý osobitý prípad sa žiada iný, špecifický metodologický prístup.

   Hudba v službách mágie, etiky a zábavy:

   Vychádzajúc z toho, že hudbu tvorí človek pre človeka, vynára sa otázka „prečo“ ?

Najskôr chcel mať človek hudbu dobrú a užitočnú. Prostredníctvom tejto prvotnej funkcie sa postupne začala uplatňovať kategória krásy. Napokon sa objavili aj požiadavky výrazu, prípadne aj oznámenia, poznávania, informácie. V prvopočiatkoch si človek tvoril hudbu ako samostatnú skutočnosť, ako realitu súcu na to aby slúžila : ako magická pieseň schopná udobriť si zlých démonov, alebo na liečenie, privolanie milého – milej, aby privolala dážď, slnko, sucho a pod. Iné piesne boli zase vhodné na tancovanie, aby povzbudzovali bojového ducha pred lovom, pred bitkou. Takmer do konca 18. stor., človek si tvoril a tvorí hudbu preto, lebo mu prináša úžitok. Na otázku „aká?“ je tá-ktorá hudba , ľudia naznačených kultúr neodpovedajú, že je krásna alebo škaredá, ale odpovedajú „je vhodná“, „dobre sa na ňu tancuje“ a pod. Funkčnosť viazaná na najstaršie formy hudobného prejavu neviedla teda k estetickému, ale skôr etickému hodnoteniu.

U starých Grékov bola to v istých obdobiach tzv, „náuka o ethu“, ktorá súvisela s vierou v psychické pôsobenie hudby na morálne vlastnosti človeka. Hudba bola v službách štátu. Išlo o magicko - etický prístup.

V sakrálnej hudbe stredoveku magickú funkciu vystriedala funkcia liturgická, v ktorej sa podobne predpisovalo, čo treba pri ktorom obrade spievať, ako spieva´t, čo sa naopak nežiada, aká hudba sa pri liturgii zakazuje.

   Hudba zameraná na umelecký zážitok:

  Umelecký zážitok je rozhodujúcim kritériom. To, že hudobné prejavy dostávali istý poriadok, či už metroritmický, alebo výškovo-intonačný či formový, to všetko mohlo vyplynúť z úsilia vyhovieť istým estetickým požiadavkám. Od najstarších čias sa vyberali ceremoniári podľa toho kto vedel spievať najkrajšie. Umelecký zážitok je v hudbe nezastupiteľný, a to aj vtedy, keď sa na celkovej hodnote zúčastňuje aj poznávacia funkcia. Od kedy jestvoval človek, pestoval sám či kolektívne umenie, ktoré mu nemohlo nič oznámiť, ale tešilo ho, skrášľovalo mu prostredie , predmety bežnej potreby a napokon bolo schopné vyvolať v ňom umelecký zážitok. S umeleckým zážitkom sa takto spájajú aj ostatné, viac so životom spojené sociálne funkcie hudby :zábavné, monumentalizačné, všetky druhy magických funkcií, mobilizačné atď.

   Pokiaľ ide o nadanie pre hudbu, ako aj pre iné umenia, príroda nám poskytuje obrovskú škálu individuálnych rozdielností. Najmä pokiaľ ide o špičkové javy, možno ich v pravom zmysle slova nazývať zázrakmi. Možno ich napokon konkrétne zisťovať, či už ide o hudobnú pamäť, fantáziu, alebo predstavivosť, dokazuje to veľa údajov zo života umelcov. V hudobnom svete možno sledovať ako jeden s hravosťou a spontanelitou vie vykonať veci, ktoré iný nedokážu ani s najväčšou drinou , s najlepším školením. Obrovská rozmanitosť ľudí daná už prírodou je jednoducho fakt, s ktorým treba vždy rátať a v umení tým viac, pretože v ňom ide o tvorenie individuálnych obrazov. Individuálna vynachádzavosť má vzťah k novej skutočnosti, teda hudba v nej nie je len odrazom, ale zároveň ju umelec spoluutvára novú, aká ešte nebola.

V citovo výrazovej oblasti sa oddávna pociťoval najsilnejší kontakt so skutočnosťou. Hudobnými prostriedkami nemožno vysloviť nijaké idey, nemožno nimi namaľovať vizuálnu prírodu. Tóny a ich organizácia podľa princípov a noriem hudobného myslenia robia z hudby zvukový svet, ktorý sa takmer ničím nepodobá zvukovým fenoménom skutočnosti. Hudba vie evokovať citové stavy, nálady, vyvolávať vášnivé psychické hnutia a pod. Prostredníctvom citu je schopná širšie zapôsobiť aj na rozum, vôľu, konanie, prípadne aj asociatívne vizuálne predstavy. Vo vývoji cítenia doby sa už dávnejšie pozorovalo isté kolísanie medzi obdobiami pokojnejšími v ktorých sa uprednostňoval cot, a obdobiami vzrušenejšími, v ktorých sa zasa uprednostňovali vášne.

   Kým teoretici, ktorý píšu o hudobnej estetike, najmä tí, ktorí nemajú vzťah k hudbe, nemohli a nemôžu pochopiť cit obdivu. Ľudia hudobne cítiaci sa po vypočutí skladby predovšetkým zhovárajú o hudbe, o jej štruktúre, ako ju človek urobil. Zhovárajú sa o jej prevedení, o výkonoch dirigenta, orchestra, o skladbách, o ich kompozičných prednostiach a nedostatkoch, no nezaoberajú sa všeobecnými citmi. Muzikanti viac obdivujú hudobné tvary ako cit, muzikantské zvládnutie stvárňovania. Každý hudobne cítiaci človek obdivuje umelecké artefakty, každý nový poriadok, originálnosť novej emocionálnosti atď. Hudba nielenže najvernejšie zachycuje, odráža súčasné dobové cítenie, ale je aj jedným z popredných spolutvorcov budúceho dobového cítenia. Ukazuje cestu v pred, spoluutvára človeka budúcnosti, najmä pri uplatňovaní novej emocionálnej homeostázy, nového poriadku. A nie len v cítení, ale aj v myslení ľudí.

   Hudobná pedagogika:

  Každej systematickej disciplíne predchádzala pomocná veda všeobecného charakteru, podobne aj hudobnej pedagogike predchádza všeobecná pedagogika. Rovnako každá zo systematických disciplín má za sebou aplikovanú vedeckú disciplínu, má ju aj hudobná pedagogika a to sú didaktika a metodika ktoré sú späté s vyučovacou praxou. Hudobná pedagogika sa orientuje na metódy práce (chcem vedieť, ako najlepšie učiť ľudí spievať, hrať, počúvať hudbu). Hudobnú výchovu možno v dejinách sledovať od čias takmer 2500 rokov pred n.l. V Egypte a Číne. Odvtedy dodnes prekonala rozmanité zmeny. Cez stáročia sa prispôsobovala potrebám, keďže je pragmatickejšie zapojená do celkového života ako iné vedné disciplíny. Hudobná výchova podlieha aj veľkým zmenám, ktoré závisia od spoločenského a vedeckého vývoja. A tak i dnes nemožno stavať otázky poslania a náplne hudobnej výchovy odtrhnuto od celkového života, akosi nadčasovo, nad priestorovo, ale len v úzkej spätosti so životom. Ešte v kapitalizme prístup k vysokému umeniu bol obmedzený len na niekoľko ľudí, ktorí žili v mestách a ktorí mali finančné prostriedky na zakúpenie vstupeniek, na vydržiavanie súkromných učiteľov hudby, na možnosť zaplatiť školné a pod. Ostatný boli odkázaní na konzumovanie menej hodnotnej hudby – koncertov promenádnej hudby v parku, muziky v kaviarňach, v krčmách, na amatérsku hru samoukov alebo len na malé vzdelanie pokútnych učiteľov no a napokon na ľudové umenie. Od tridsiatych rokov nášho storočia sa do hudobného vzdelávania v celom svete účinne zapájajú masovokomunikačné prostriedky, rádio gramofón a o niečo neskôr aj magnetofón a televízia. Za pomoci tranzistorov, sa dnes hudba prenáša všade. Stupňovali sa technické požiadavky a tak sa postupne prispievalo k rozvoju estetiky technicizmu a k nevyhnutnosti profesionalizácie. Hudobnosť možno vychovávať bez mnohých hudobno - teoretických poznatkov. To však neznamená že hudobná teória nie je potrebná. Veď vyššie formy pestovania hudby si priam vynucujú súbor teoretických poznatkov, bez nich by sa tieto vyššie formy ani nedosiahli. Je prirodzené že vysoký stupeň hudobného nadania vedie priam k štúdiu hudobníckej profesie alebo aspoň hobby. Lenže hudobná kultúra sa nemôže obracať len na hudobníkov. Rozhlas ako sme už spomínali, zásobuje prinajmenej 90 percent ľudí hudbou. Dnes nám musí ísť aj o koncertné publikum, záujemcov o CD nosiče a pod. Pripravujú kultúre životnú pôdu. Publikum sa nemôže skladať len z mála mimoriadne nadaných. Takto sa otázka umeleckého vkusu stáva fenoménom oveľa širšieho obsahu, viaže sa priam na kultúrnosť, nielen na výchovu muzikantov. Je skutočným všeobecnovzdelávacím problémom.

   Na najnižšom stupni materských škôl ide o výchovu hudobnosti. V každom dieťati treba prebudiť skryté dispozície hudobnosti a rozvíjať ich tak, aby sa manifestačne prejavili. U detí tohto veku sa hudobnosť môže prejaviť vo všetkých troch sférach : produktívnej, reproduktívnej i recepčnej. Dieťatu je blízky variačný proces a preto rado obmieňa melodiku. Súvisí to z jeho hravosťou. V tomto zmysle možno využiť Orffov Schulwerk. V predškolskom veku ešte nemá zmysel učiť deti hudobnú teóriu. V základnej škole na prvom stupni je ešte vždy v popredí ďalšie prehlbovanie hudobnosti s postupným priberaním už aj umeleckých zreteľov. Ukazuje sa že ľudové a národné piesne sú stále najvhodnejším materiálom v prípravnej úprave pre viac hlas. Pokiaľ ide o počúvanie hudby, nemožno ešte klásť veľké nároky na apercepčné schopnosti. Vo vyšších triedach možno začať s prvými teoretickými poznatkami, s poznávaním nôt v husľovom kľúči a základmi metroritmickej sústavy. V ZŠ si už žiaci majú osvojiť aj základy hudobnej teórie. Na gymnáziách nastupuje u nás namiesto hudobnej výchovy estetická výchova. V nej už nejde o výchovu hudobnosti, o spievanie alebo hranie na nástroji, ale iba o receptívny prístup, integrovaný s výtvarným umením, filmom, estetikou životného prostredia, ako aj s vybranými všeobecnými estetickými otázkami. Od výchovy hudobnosti sa prechádza na výchovu umeleckého vkusu. Napokon prechádzame na mimoškolskú výchovu dospelých. Základnou požiadavkou tu je vyvolať záujem. Sám od seba prichádza iba u mimoriadne nadaných, inak ho treba vyvolať. Najdôležitejším miestom na vyvolanie záujmu zostáva naďalej škola, lebo umožňuje v povinnom predmete už čiastočne rozvinúť hudobnosť, prípadne zaviesť do tajov umenia a zdôrazniť potrebu istej kultúrnej úrovne. Ako ostatné druhy umenia aj hudba sa usiluje hodnotiť a odrážať skutočnosť rozmanitými prostriedkami. No jej špecifickosť je v tom, že sa sústreďuje na ľudské vnútro a na prežité, ktoré v poslucháčovi aktivizuje s neobyčajnou silou. Vyjadruje ľudsky najhlbšie prežité city a zážitky, ktoré sa zrodili počas vývoja spoločenského života. Tak nepriamo poslucháčovi odhaľuje všetko bohatstvo života a vychováva estetický a mravný profil človeka.

Použitá literatúta :

Jozef Kresánek : Úvod do systematiky hudobnej vedy , Bratislava 1980