Psychológia umenia

 

Umenie a psychológia

 

Umenie samo o sebe skutočne k hlbšiemu poznávaniu človeka prispieva. Je dôležitým prostriedkom sebareflexie ľudskej existencie vo svete. Pozorovanie ľudí je základnou metódou získavania poznatkov a skúseností pre umelca i psychologicky. To isté sa dá povedať o pozorovaní samého seba. Do ríše umenia vedie mnoho brán. Kto sa k nej priblíži širokou cestou vedy, vstupuje tam priečelím dejín umenia filozofie umenia alebo estetiky. Laik k nej postupuje po skromných krokoch. Nachádza prístup dverami lásky k umeniu. Umeniu milovný človek sa nemusí báť problému krásy ani otázky štýlu. Na otázku „Čo je krása?“ je toľko odpovedí, koľko ušľachtilých duší premýšľalo o tomto probléme.

 

Podstata umenia a jeho druhy

Ak je poézia niečím čo nemôžeme prekladať, potom je umenie niečim čo nemôžeme definovať. Aj tak je zábavné sa o to aspoň pokúsiť. Umenie zasahuje tak širokú škálu ľudského snaženie, že ide skôr než o činnosť postoj.

V antickom grécku sa umenie často zamieňalo so zručnosťou, čo súviselo stým, že umenie bolo veľmi blízke remeslu alebo bolo pokladané za prácu. Exkurzia do Antickej mytológie ukazuje, že pojem umenie nebol v starom Grécku ani v Ríme jasný a že zahrňuje rôzne ľudské činnosti z ktorých niektoré dnes k umeniu nezaraďujeme.

Výrazný rozdiel medzi umením ako schopnosťou a tzv. krásnym umením sa presadil po prvý krát v renesancii. Historická premenlivosť pojmu umenie je pomerne veľká. Dnešku blízke chápanie umenia priniesol vlastne až romantizmus. Historický pohľad na vývoj umenia vedie k záveru, že ani dnešné chápanie umenia nieje konečné a nemenné, pretože umenie a stále vyvíja a nedá sa dopredu vylúčiť ani vznik úplne nových umeleckých druhov. Umenie pokladáme za špecifickým ľudského dorozumievania. Zdieľaná informácia v priebehu umeleckej komunikácie nieje formulovateľná a zdieľateľná inými než umeleckými prostriedkami.

Pre lepšiu názornosť s istým zjednodušením sa dá povedať, že pre umenie je sú najdôležitejšími požiadavkami sabavyjadrenie, zobrazenie a estetické usporiadanie. Všetky sú pre umelecké dielo podstatné a od neho neodlúčiteľné .Človek sa môže vyjadriť aj neumelecky, môže neumelecky zobraziť nejakú udalosť a môže aj vyprodukovať nejakú esteticky sformovanú vec, ale nedá sa status umeleckého diela priznať. Umenie je teda prostriedkom zobrazovania zážitkov v esteticky usporiadaných tvaroch.

Umenie zahrňuje veľmi široké spektrum spoločenských javov. Rozdelenia druhov umenia má svoj význam i pre psychológiu umenia, pretože v rámci každého z nich je nutné mať na mysli pôsobenie odlišných psychologických zákonitostí, ktoré vyplývajú odlišností umeleckého materiálu. Výsledné spektrum umenia sa dá naznačiť Monacovými slovami nasledujúcim spôsobom: scénické umenie odohrávajúce sa v reálnom čase reprezentatívne umenie, ktoré závisia na zavedených kódoch a konvenciách jazyka obrazového a literárneho, aby doručili informácie o predmete pozorovateľovi záznamové umenie ktoré poskytuje priamu cestu medzi predmetom a pozorovateľom: médium, ktoré nieje bez svojich vlastných kódov, ale je kvalitatívne priamejší než média reprezentatívnych umení.

 

Funkcie umenia

 

Termín funkcia pochádza z latinčiny „functio“ (výkon, činnos, konanie).Pojem funkcia často vystupuje s pojmom štruktúra. Ak štruktúra predstavuje vnútorné zloženie vecí, funkcia je ich prejavom. Štruktúra sa týka vzťahov medzi časťami nejakého celku, funkcia sa prejavuje v chovaní daného celku. Môžeme povedať že napríklad funkcia umenia spočíva v jeho účelnosti, že práve v množstve funkcií, ktorými sa umenie prejavuje, spočíva zmysel umenia a súčastne sa vyjavuje jeho podstata – funkcia jeho vyjadrovania, zobrazovania a estetického formovania. Široký a zložito usporiadaný funkčný terén umenia rozdelíme vo vzťahu k človeku do niekoľko málo životných okruhov. Je možné tiež hovoriť o jednotlivých funkčných z ktorých vyberáme biologickú oblasť, psychologickú, sociálnu, ekonomickú, kultúrnu a duchovnú.

Biologická funkcia umenia sa prejavuje v jeho stimulačnej funkcii (podnecovanie zmyslových orgánov a rôznych psychických a fyzických procesov) vo fyziologickej relaxácii (uvoľnenie) alebo naopak tonifikáciou (napätie), v ovplyvňovaní v rôznych fyziologických funkcií (biorytmy, obehový systém, zažívacia sústava atď.)

Psychologické funkcie sú najbohatšie. Patria sem kognitívne funkcie (poznávacie), expresívne (vyjadrovacie), formatívne a výchovné, abreaktívne ( uvoľnenie odreagovaním), emocionálne motivačné, psychoterapeutické (liečebné).

Sociálne funkcie umenia postihujú najmä medziľudskú komunikáciu ( potreba stotožniť sa s určitou skupinou, inštitúciou, národom) koordinácia spoločenských činností (tanec, pochod, pracovná činnosť, šport atď.)

Ekonomická funkcia umenia sa prejavuje v okamihu, keď sa s umením začína nakladať ako s tovarom.

Kultúrna funkcia umenia sa v dejinách uplatnila najmä v sprostedkovávaní základných vzorcoch správania určitých kultúrnych okruhoch, ale i v úprave životného prostredia (napr. dekoratívne funkcie, hudba ako prostredie). Zaraďujeme sem aj estetickú funkciu.

Konečné spirituálne funkcie sa premietli do náboženských systémov a do magicko-kultových princípov.

 

Umelecké dielo

 

Ak počúva teoreticky nepoučený človek Beethovenovú sonátu, domnieva sa že vníma umelecké dielo. Ak pozerá na nástenný obraz alebo číta knihu, domnieva sa že má dočinenia s výtvarným alebo umeleckým dielom. V skutočnosti však nieje situácia tak jednoduchá. Umelecké dielo ako kultúrno historický fakt je niečim viac.

Predstavme si že prvý krát budeme počuť hrať Bachovu husľovú partitúru G. Kremerom a druhý krát J. Sukom. Počuli sme to isté umelecké dielo? V istom zmysle áno, ale zakaždým bolo iné. Čo je teda umeleckým dielom? Je ním skladateľova predstava, notový zápis, koncertné prevedenie, alebo zážitok poslucháčov? Pri hudobnom umení, ktoré je často predstavované špecializovanými umelcami-interprétmi, je riešenie tohto problému veľmi komplikované. Ale ani pri výtvarnom umení nieje situácia taká jednoduchá aká by sa mohla zdať. Obrazový originál existuje len jeden, takže by tu nemali byť pochybnosti o tom či je, alebo nieje konkrétnym umeleckým dielom. Spýtajme sa však rôznych ľudí na to, čo na obraze vidia, čo si z neho zapamätali čo si odniesli s jeho prehliadky a ako mu porozumeli. Nebude sa od seba líšiť len Američan a Číňan, ale aj dieťa od dospelého, alebo dva rôzne kultúrne vzdelaní ľudia. Psychologicky sú uvedené rozdiely podstatné.

Teoretici riešia spomenutú otázku rôzne. Jedni prehlasujú že umelecké dielo je len jedno a že ľudia ho rôzne vnímajú v závislosti na svojich psychologických dispozíciách. Iní sa snažia dokázať, že umeleckých diel je toľko, koľko je vnímateľov, že pre každého je divadelné predstavenie alebo koncert niečim iným. Sú to dva extrémne stanoviská, medzi ktorými by sme chceli zaujať strednú pozíciu.

Podstatu vecí poznáme najlepšie z ich vzniku, vývoja a fungovania. Aby umelecké dielo vzniklo, musí mať svoju príčinu, inými slovami zdroj. S tadiaľ pochádza podnet k tvorbe. (umelca niečo zaujme, inšpiruje k tvorbe.) Jednotlivé fázy existencie umeleckého diela môžeme schematicky zhrnúť nasledujúcim spôsobom:

 

- zdroj - podnet

• príprava - koncepcia

• projekcia - konštrukcia

• realizácia - materializácia

• responzia – reflexia

 

Umelecké dielo chápeme v jednote tvorby a recepcie, ttj. v príjme. Musíme si však ešte objasniť niekoľko pojmov.

Pretext – predstavuje text v zárodočnom stave. Inšpiračný podnet existuje pre umelca fo forme zážitku, spomienky, nejakej predstavy ale i slovne sformulovaného hesla, sloganu a podobne.

Architext – je prvým zachytením umeleckých predstáv. Príklady sú zápisky, poznámky, skice, notové nápady (zaznamenané motívy a témy) z nich môžeme vyčítať, ako bolo dielo koncipované.

Prototext – je zafixovaným projektom umeleckého diela. Príkladom je notový záznam hudobnej skladby, filmový scenár, model budúcej plastiky, dramatický text. Prototext slúži ako návod k zhotoveniu textu umeleckého diela.

Text – rozumieme konečné usporiadanie umeleckých znakov, ktoré je nemenné. Prototext je síce tiež relatívne nemenný, je to však prototyp, podľa ktorého sú vytvárané konkrétne javové podoby umeleckého diela a tieto konkrétne materializácie môžu, ale nemusia byť a taktiež ani nebývajú totožné.

Metatext - je ním každý rozbor umeleckého diela, (zapísané) vyjadrenie k nemu, poznámky, vedecké štúdie, kritické recenzie. Je to vlastne text o texte.

V súlade s vyššie vymedzenými požiadavkami sebavyjadrenia, zobrazenia estetického usporiadania definujeme umelecké dielo ako zobrazenie zážitku v esteticky usporiadanom tvare. S tejto perspektívy sa ne môžeme dívať ako na vec, obraz, výraz, znak a model. Dajú sa mu prirodzene prisúdiť aj iné aspekty, ide nám však o tie psychologicky najrelevantnejšie.

Umelecké dielo ako vec – veci sú chápané ako prostriedky k cieľu. Utilitárny pohľad na vec, tj z hľadiska užitočnosti. Je dôležitou dimenziou užitočného umenia tzv. umeleckého remesla.

Umelecké dielo ako obraz – to je odraz zachytený objektívnou skutočnosťou v diele. Tento aspekt umeleckého diela má hlboký filozofický dosah. Vieme že sa v umeleckom diele premieta tiež realita v ktorej umelec žije. Dielo tak zrkadlí určitú historickú skutočnosť ktorá je na subjekte nezávislá.

Umelecké dielo ako výraz – vyjadrenie subjektívnej reality v diele. Je to vyjadrenie projekcie rôznych duševných obsahov človeka v jeho výtvore. V umeleckom výraze sa vlastne premieta vzťah umelca k svetu.

Umelecké dielo ako znak – prostriedok medziľudskej komunikácie. Každé umelecké dielo reprezentuje tiež niečo mimo seba samého. Ľudia si jeho prostredníctvom zdieľajú rôzne informácie.

Umelecké dielo ako model – zobrazenie určitého pojatia sveta. V tejto perspektíve chápeme umelecké dielo ako konkrétnu realizáciu určitej svetonázorovej koncepcie. Svetový názor je relatívne ucelený systém poznatkov, viery a presvedčenia, hodnôt a životných cieľov. Reprezentuje celkové videnie sveta, jeho chápanie a jeho jadrom sú otázky o zmysle života dejín a celého bytia.

 

 

 

Umenie ako predmet psychologického poznania

 

Vynikajúci fyzik a jeden z najväčších vedcov všetkých dôb Albert Einstein prehlásil pri jednej príležitosti, že najnepochopiteľnejšou vecou na svete je, že je svet pochopiteľný. Dodajme že k tým najmenej pochopiteľným veciam vôbec patrí skutočnosť, že človek môže svojím chápaním spoznávať svoje vlastné chápanie a rozumieť mu.

Veda je zvláštnou ľudskou činnosťou, ktorá smeruje k vytváraniu nových poznatkov o prírode, spoločnosti a človeku. Pre vedecké poznanie je charakteristické. Že je systematické a kontrolovateľné. To znamená že sa vyvíja plánovite a že je možno overiť si jeho pravdivosť bez ohľadu na jeho pôvodcu či nositeľa. Tým sa veda diametrálne líši od umenia, ktoré celkom objektívne byť nemôže a ani nechce. Umenie stavia na pôžitku predpokladá individuálne-subjektívne hodnotenie a toleruje ho. Veda sa naopak snaží všetky subjektívne prímesi zo svojej činnosti odstrániť. Ak budeme vedu chápať ako prostriedok komunikácie myšlienok a poznatkov s pravdivosťou intencií (zámerom), je možno umenie vymedziť ako prostriedok komunikácie prežitkov a estetickou intenciou.

Psychológia umenia sa zaoberá skúmaním toho, ako sú umelecké činnosti riadené a regulované. Konkrétnejšie povedané, psychológia umenia je aplikovanou vedeckou disciplínou, ktorá sa venuje poznávaniu umenia, jeho tvorby a vnímania. Terén psychológie umenia členíme rôznym spôsobom.

Prvou možnosťou je vychádzať od jednotlivých funkcií a procesov a pýtať sa, aké sú ich zvláštnosti v oblasti umenia (napr. umelecké myslenie, vnímanie, pamäť, city, atď.)

Druhú alternatívu nazval jeden s priekopníkov psychológie umenia L. S. Vygotskij objektívne analytickú metódu. Táto metóda poznávania vychádza z predpokladu, že je možno na základe analýzy štruktúry podnetov rekonštruovať štruktúru reakcií. Vygotskij ju charakterizoval slovami – od formy umeleckého diela cez funkčnú analýzu prvkov a štruktúry k rekonštrukcii estetickej reakcie a stanovenia obecných zákonov.

Tretia najrozšírenejšia varianta členenia predmetu psychológie umenia stanový ako východisko skúmania praktické procesy umeleckej tvorby a vnímania umenia. Psychika je ich regulátorom, umelecké dielo je na jednej strane výsledkom tvorivej činnosti, na druhej strane je predmetom vnemových činností.

 

Psychológia umenia (minulosť a dnešok)

Psychologické skúmanie umenia v jeho dejinách nebolo dosť špecifikované. Táto oblasť moderného poznania sa doteraz rozvíja veľmi nerovnomerne. Zatiaľ čo napríklad psychológia hudby je dnes hlboko prepracovaná, psychológia tanca sa ako odbor sa sotva konštituovala, pokroky v psychológii maliarstva sa nedajú porovnať zo stavom poznania s psychológiou sochárstva. Psychológia literatúry, divadla a filmu sú v porovnaní so psychológiou hudby asi na pol cesty. Psychológia multimediálnych umení, intermédií a podobne je uplne na začiatku.

Viac toho vieme o vnímaní umenia než o jeho tvorbe, na druhej strane osobnosti umelca bola v minulosti väčšia pozornosť než osobnosti vnímateľa vo vzťahu k recepcii.

Historický prehľad by bolo možné začať už starovekom, pretože psychológia umenia sa dlho vyvíjala v rámci filozofie, neskôr tiež esteticky a dejinami umenia. Ako samostatná veda sa psychológia umenia ustanovila súbežne so psychológiou ako takou v druhej polovici XIX. storočí.

Priekopníckymi prácami sú Učenie o vnímaní tónov ako fyziologický základ pre hudobnú teóriu

od H. Helmholtze, ktorá vo svojom obsahu spojuje hľadiská akustiky, fyziológie a psychológie a predovšetkým psychológie tónov. Nedá sa diviť že s viac ako storočnou tradíciou je hudobná psychológia dnes najvyvinutejšia. Ako tretiu spomenieme Prípravnú školu estetiky, ktorú napísal G.Th. Fechner. V nej ide o estetickú psychológiu. Táto kniha je však významná preto, pretože stavia estetiku na psychologických základoch. Ďalším príkladom psychologujúcej estetiky je publikácia Estetika psychológie krásy a umenia v ktorej Th. Lipps rozvíja svoju teóriu vcítenia.

Prvou a doteraz stále jedna z najrozsiahlejších a aktuálnych systematických publikácií z psychológie umenia je Muller – Freienfelsova Psychológia umenia.

Muller – Freienfel môže byť považovaný za otca tejto vednej disciplíny. V prvom zväzku sa nachádzajú obecné otázky psychológie umenia ako jej predmet a metódy, pojem umenia a umeleckého prežitku. V druhom zväzku sa autor zaoberá umeleckou tvorbou a estetickým hodnotením, tretí zväzok sa sústreďuje na psychologickú charakterizáciu jednotlivých umení (tanca, básnictva, hudby, ornamentalistiky, stavebného umenia, plastiky a maliarstva).

Veľa psychologických poznatkov je roztrieštených po stovkách článkov a štúdiách v rôznych odborných časopisoch. Z teoretického hľadiska majú buď eklektickú povahu, alebo sa hlásia k jednému z hlavných psychologických smerov nášho storočia.

Dejiny vedeckej psychológie sa píšu od roku 1879, kedy bolo v Lipsku na univerzite založené prvé psychologické laboratórium. V tomto laboratóriu bola pestovaná elementová psychológia, ktorá sa snažila rozložiť duševné deje na prvky, medzi ktorými hľadali vzťahy a súvislosti.

Oproti elementovej psychológii vystúpil na prelome XIX. a XX. storočí psychologický smer takzvaný gestaltizmus.

Otcom duchovnej psychológie je W. Dilthey. Tento smer odmietol vysvetľovať duševné dianie a formovať jeho zákony. Ak je duchovná psychológia v rozpore so súčasnou predstavou o vedeckom poznávaní sveta, behaviorizmus túto predstavu počiatkom nášho storočia doviedol ad absurdum. Jeho hlavným predstaviteľom je J. B. Watson, podľa neho sa vedomé psychické deje nedajú objektívne pozorovať a overovať a tiež sa nemôžu stať predmetom vedy.

Svojím objektivizmom bola Americkému behaviorizmu veľmi blízka ruská reflexológia. Duševné javy sú mozgové reflexy, ktoré majú vždy nejakú vonkajšiu príčinu ktorú je možno pozorovať ako vonkajší svalový pohyb. Duševné javy sú tak prenesené na reflexy. Reflexom rozumieme zákonitú odpoveď organizmu na dráždenie zmyslových čidiel, ktoré je sprostredkované centrálnym nervovým systémom.

Hlbinná psychológia bola v psychológii umenia dlho monopolným teoretickým smerom, ktorý bol veľa krát podrobený kritike zo strany tých bádateľov, ktorý malý odpor k špekulácii a viac sa prikláňali k skúsenosti a experimentu.

Teória informácie ktorá vznikla v rámci kybernetiky, ovplyvnila nielen technické a prírodné vedy, ale tiež spoločenské a humánne vedy. Táto vedná disciplína skúma matematickými metódami možnosti merania množstva informácií obsiahnutých v rôznych správach. Využitím teórie informácie v estetike a v psychológii umenia sa zaoberali napr. A. A. Moles, M. Bense, U. I. Rižinavšili a veľa ďalších. Informačná psychológia zaraďuje umenie do kolobehu získavania, prenosu, uchovávania a rozpracovávania informácií.

Marxistická psychológia umenia, vždy vychádzala z tézy o jednote psychiky a činnosti o formovaní všetkých psychických vlastnostiach a procesov v činnosti. Túto tézu rozvinul S. L. Rubinštein a ďalej rozpracoval A. N. Leonťjev. Marxistická psychológia umenia je dôsledne dialektická, historická a materialistická. Podľa týchto predstáv vedie rozvoj výrobných síl k rozvoju spoločenských vzťahov. K celkovému obrazu sveta prispieva umenie, ktoré potom rozvíja estetické potreby, city a schopnosti, pretože človek tým, ako pestuje umenie, sa stáva umelecky tvoriacou individualitou.

Dotkli sme sa niekoľkých základných informácií. Terén psychológie umenia vo svete i u nás je dnes už veľmi pestrý aj keď v porovnaní s inými psychologickými špecializáciami nieje tak dobre zmapovaná. Dnes môžeme tak isto ak o pred dvadsiatimi rokmi konštatovať, že psychológia umenia je stále ešte predovšetkým vecou budúcnosti. Jej význam sa bude nepochybne zvyšovať súbežne s tým, ako porastie poznatková základňa psychologických vied a ako bude vzrastať spoločenský význam voľného času a duchovných aktivít človeka.