Hudobná psychológia

 

Počutie

Všetko čo počujeme je zvuk. Z fyzikálneho hľadiska je zvuk mechanickým vlnením pružného prostredia. Obvykle ide o vlnenie vzduchových čiastočiek ktoré sú uvedené do kmitavého pohybu chvejúcim sa telesom. Podobne ako zrak, ibaže zachytáva len časť elektromagnetického vlnenia aj sluch je fyziologicky obmedzený na určité rozmedzenie mechanického vlnenia. Vzťah medzi objektívnym (fyzikálne merateľným) podnetom a subjektívnym sluchovým obrazom tohto podnetu nieje jednoducho priamočiary. Podobne ako parametre svetla, i parametre zvuku na seba vzájomne pôsobia. Takže sa stáva, že dva rovnako intenzívne zvuky rozdielnych výšok nevnímame rovnako hlasno, aj ke´d meracie prístroje ukazujú niečo iné. Psychológiu jednoducho nejde redukovať na fyziku alebo akustiku ani tam kde by sa to dalo na prvý pohľad očakávať. Zmysli nás teda klamú a klamú nás pre to, že sú ľudské. Na druhej strane si ale musíme uvedomiť, že pokiaľ nás zmysli klamú, klamú nás vždy rovnako. A tento fakt dokáže umenie využiť v svoj prospech.

 

Sluchový mechanizmus

Úlohou ucha je previesť mechanické vlnenie, čo je v podstate striedavé zhusťovanie a zredukovanie zvuku, na nervový vzruch, ktorý je vedený do mozgu. Zdrojom zvuku je kmitajúce sa teleso, ktoré podáva svoj pohyb okolitým časticiam prostredia, väčšinou vzduchu.

Základnými psychologickými vlastnosťami zvuku sú výška, hlasitosť, farba a dĺžka. Vlastnosti vnímaných zvukov sú fyzikálne podmienené a čiastočne tiež závisia na zvláštnostiach ľudského sluchu. Zvukové vlnenie vychádza od kmitajúceho hmotného telesa, ktoré je zdrojom zvuku. Vzduchové prostredie ich dokáže sprostredkovať nielen k uchu človeka, ale môže rozochvieť aj iné telesá. Vynútené kmity týchto telies tzv. rezonátorov majú frekvenciu zhodnú s kmitočtom budúcej sily. Frekvenciou kmitania je určená výška sluchového podnetu. Kmitočet sa udáva ako počet kmitov za sekundu, jednotkou je hertz (Hz).

Ako zvuk vnímame kmitanie v rozmedzí 16 Hz – 20 000 Hz. Horná sluchová hranica sa však s vekom postupne znižuje. Úbytok sluchu nieje citeľne pociťovaný pretože u mužov je stredná poloha

hovoreného hlasu medzi 125 Hz a u žien a detí 250 Hz. Zvuk nad hornou hranicou sa volá ultrazvuk a pod dolnou infrazvuk.

Hlasitosť zvuku je je ďalším limitujúcim faktorom počutia. Hlasitosť zvuku je určená veľkosťou rozkmitu telesa. Množstvo akustickej energie, ktorá prejde za sekundu plochou 1meter štvorcový, voláme akustická intenzita. Akustická intenzita je výhradne funkciou akustického tlaku. Najnižší akustický tlak, ktorý je schopný vyvolať u človeka zvukový počiatok, je 2,10 ( -5) Pa. Najvišší akustický tlak ktorý už vyvoláva bolesti je 10 (2) Pa. Vieme že horná a dolná sluchová hranica sú určené výškou zvuku a jeho intenzitou. Tieto medze sa dajú označiť ako prah počutia a prah bolesti.

Akustické podnety ktoré vyplňujú sluchové pole človeka sa dajú rozdeliť na tóny, šumy a hluky.

Tóny sú zvuky v pravidelnom kmitočte, šum zahrňuje veľký počet tónov, ktoré majú navzájom podobnú frekvenciu. Za hluky sa považujú všetky zostávajúce počuteľné zvuky.

Zvuková farba vzniká zložením tónov rôznych kmitopočtov a ďalším prímesiam šumov a hlukov. Istým spôsobom sa dá povedať že farba je daná tvarom zvukovej vlny. Zvukové farby sú nekonečne premenlivé a doposiaľ nebol vytvorený žiadny ustálený systém ich označovania obdobne ako v oblasti vizuálnej. U akustických farieb sa dá skúmať ich spektrálne zloženie. Zvukové spektrum zachytáva jednotlivé frekvenčné a intezitné zložky zvukové, ktoré sa dajú graficky zobraziť.

Pokiaľ ide o časovú charakteristiku zvuku a jeho trvanie čiže dĺžku zvuku, je treba sa zmieniť o časovom prahu. Je to doba potrebná na to, aby ucho postrehlo tón určitej frekvencie. Pokiaľ pri počúvaní budeme postupne skracovať jednotlivé zvukové impulzy, zistíme že v určitej chvíli prestaneme vnímať výškovú kvalitu kvalitu zvuku a že impulzy sa začnú zlievať do jediného kontinuálneho zvuku. Časový prah je 15-80 milisekúnd. Ide o akustickú zotrvačnosť. Dvadsať milisekúnd potrebuje ucho k tomu, aby bolo pocitovo oddelený tón predošlý od nasledujúceho. Počet postrehnutých impulzov závisí tiež na frekvencii.

 

Interakcia zvukov

Len zriedka vnímame jediný zvuk z jediného zvukového zdroja. Obvykle pôsobí na naše sluchové orgány viac zvukov naraz. Súčasné pôsobenie zvukov na seba navzájom i pôsobenie väčšieho množstva zvukov na sluchové orgány v jednom okamihu nazývame zvuková interakcia. Na interakciu zvukov majú vplyv umiestnené zdroja, povaha zvuku i prostredie kde k miešaniu dochádza. Na zvukovú interakciu má vplyv ozvena, ktorá súvisí s odrazom zvukových vĺn v prostredí. Negatívny psychologický dopad môže mať na miešaní zvukov tzv. akustický tieň. Ak sa objaví v priestore medzi zvukovým zdrojom a ľudským uchom materiálna prekážka ktorá je väčšia než dĺžka zvukovej vlny daný zvuk k uchu ani nedoľahne.

V oblasti orchestrálnej hudby sa uvádza, že k tomu aby určitý nástroj zreteľne vynikol z celého zvuku orchestra, je potrebné, aby jeho hladina hlasitosti bola o najmenej 3-6 dB vyššia než celková hladina ostatných nástrojov. Inakšie sa zvuk sólového nástroja stratí v orchestrálnom zvikovom komplexe.

 

Pohyb priestor a čas

Fyzikálne vymedzenie pohybu sa zakladá na predstave premiestnenia jedného objektu vo vzťahu k iným objektom. Obecnejším pojmom než pohyb je zmena. Z hľadiska vnímania je pohyb zmenou umiestnenia zdroja zvuku. Pohyb však môže modelovať aj jediný zvukový zdroj. V tomto prípade je pohyb viazaný na množstvo zmien v určitom časovom intervale. Pretože zmeny zvukov sú rozložené v čase, záleží nielen na ich množstve, ale aj na rýchlosti ich nasledovania.

Pohybujúci sa zvukový zdroj vykazuje objektívne a subjektívne zmenu rady parametrov. V akustike platí zákon, že pri každom zdvojnásobení vzdialenosti od zdroja zvuku klesá hladina jeho intenzity o 6dB. S približovaním alebo vzďaľovaním sa zvuku sa nemení len jeho hlasitosť, ale aj jeho výška. Na celkový dojem z priestoru majú zo sluchového hľadiska vplyv tiež ozvenové javy. Vnímanie priestorového zvuku je podobne ako priestorové vnímanie zrakové z veľkej časti závislé na binurálnom počutí to je vnímanie zvuku oboma ušami. Ani pri monaruálnom počutí však priestorové vnímanie úplne nemizne. Dôležitá je tu koordinácia počúvajúceho ucha a pohyby hlavy. Najdôležitejšie spôsoby týkajúcich sa ucha pri určení vzdialenosti a smeru umiestnenia zvukových zdrojov sú časový rozdiel, rozdiel intenzít, fázový posuv, tembr a pohyb hlavy.

Vzniknuté časové rozdiely - sú radové zlomky milisekúnd. Nadajú sa teda uvedomiť Fyziologické spracovanie týchto informácii však možné je. Pri psychologických experimentoch so súčasným a časovo posunutým cvaknutím pri obidvoch ušiach bolo zistené, že absolútne súčasné cvaknutia boli pokusnými osobami lokalizované do stredovej roviny, zatiaľ čo časový rozdiel i jednej milisekundy bol lokalizovaný na jednu stranu podľa toho pri ktorom uchu sa cvaknutie objavilo ako prvé.

Rozdiel intenzít – zvukové vlny ktoré postupujú ku vzdialenejšiemu uchu, tvorí obrys okolo hlavy čím strácajú v porovnaní s vlnami zasahujúcimi bližšie ucho časť svojej akustickej intenzity. V uchu ktoré je bližšie k zvukovému zdroju je teda podnet intenzívnejší. Ak sa nachádza zdroj v strednej rovine vpredu, nad hlavou, alebo pod ňou, sú uši stimulované rovnako.

Fázový posuv – Podstatou zvuku sú kmitavé deje hmotných telies. Ak začnú dva kmity v rovnakom čase a prebiehajú rovnako, hovoríme že dva telesá kmitajú v rovnakej fáze. Ak sú kmity telies rovnaké až na to že jeden začína o niečo neskôr hovoríme o fázovom posuve. Sluchový orgán lokalizuje zvuk na tú stranu kde do ucha predchádza fáza kmitania.

Tembr – Akustický tieň hlavy potlačuje vyššie tóny, čo má vplyv aj na zmeny vo farebnosti zvuku prichádzajúceho do vzdialenejšieho ucha.

Pohyby hlavy – natočenie hlavy nesie zo sebou nasmerovanie ušných botcov k zvukovému zdroju, čím sa mení časové, intenzitné a fázové rozdiely vrátane tembra.

 

Chápanie počutého

Úlohou počutia je štrukturovať sluchové pole a vybrať zo zvukového prostredia tie informácie ktoré sú nevyhnutné pre vykonávanú činnosť.

Ak štartujeme osobné auto, zvuk rozbehnutého motora nás upozorňuje o tom, že už nieje treba opakovať proces štartovania. V priebehu štartovania sme stále počúvaním kontrolovali ako sa motor rozbieha. V priebehu jazdy si všímame beží či ide hladko. Nezvyčajné klepanie nás môže upozorniť že niečo nieje v poriadku. Máme určitú sluchovú predstavu.

Zvukovými príznakmi sa môžu stať akékoľvek kvality zvuku. Základnými zvukovými príznakmi sú výška, hlasitosť, farba a dĺžka zvukov. Triedenie zvukových príznakov vychádza od väčších zvukových celkov, časovo sa však jednotlivé príznaky prezentujú postupne.

Najjednoduchšie zvukové príznaky sa dajú rozpoznať pri jednom tóne. Za primárny príznak považujeme ešte interval ako pomer výšok dvoch tónov. Obecne ide o jednoduché porovnávanie dvoch zvukových parametrov. Pamätať si melódia na základe následnosti melodických intervalov by bolo značne neefektívne. Podobne ako vo vizuálnej oblasti, tiež v oblasti zvuku, hudby vznikajú tvary, formy, ktoré vystupujú ako celok a ako celok sa dajú transponovať do iných polôh.

Vyššie zvukové celky rozpoznávame na základe sekundárnych druhotných príznakov. Konkrétne pri melódii postihujú druhotné príznaky rôzne symetrie, opakovanie tónin a intervalov. Rozdelenie zvukových príznakov je hierarchické. Radenie prebieha podľa poradia, obecnosti a teda aj zložitosti a tvarovej celistvosti.

Nad primárnymi a sekundárnymi príznakmi sa nachádzajú terciálne ktoré už charakterizujú zvukové tvary napr. melódie ako celky. Tieto príznaky niesu späté s detailami. V hudbe nimi postihujeme celkový tvar melodickej linky. Potom hovoríme o melódii stúpajúcej a klesajúcej, priamej, lomenej alebo vlnitej.

 

Reč hudobného umenia

 

Hudobná reč využíva ako základný materiálny substrát zvuk. Hudobne pochopený zvuk na nás pôsobí svojím znením. Znenie zvukov teda vyvoláva zmyslovú rekciu, pri ktorej naša psychika reaguje bezprostredne na fyzikálnu stránku tónu, zvuku. Hudba ale nepracuje len s tónmi, ale využíva širokú, teoreticky neobmedzenú škálu zvukov. Tóny však vykazujú fyzikálnu psychologickú pravidelnosť, tým sú dané možnosti stabilizácie estetických vzťahov ktoré sa v hudbe využívajú.

 

Základné prvky hudobnej reči

 

Tón – jednotlivý tón sám o sebe nemá takmer žiadny význam analogicky ako bod vo výtvarnej štruktúre. Tón , poprípade bodový zvuk sa dá charakterizovať výškou, hlasitosťou, farbou a dĺžkou trvania. Už v označení tónov ako vysokých a nízkych sa skrýva významový metaforický moment. Vysoké tóny sú ľahké, vzdušné, tenké, štíhle, jemné, široké, objemné, zemité atď. Hlasné tóny sú prierazné, masívne, majú väčšiu dojmovú stabilitu než tiché tóny, ktoré sú vnímané ako jemnejšie a ľahšie. Z hľadiska farby pociťujeme jasnosť alebo temnosť tónov alebo drsnosť, mäkkosť, ostrosť alebo gulatosť. Taktiež trvanie nesie prinajmenšom primitívny význam dôležitosti.

Uvedené psychologické špecifikácie sú prirodzene veľmi relatívne. Pritom je nepochybné, že do zmyslového charakteru tónu sa premieta veľa psychologických informácií. Leoš Janáček na to dosť upozorňoval, keď hovoril že „ náš vlastný život robí na tóne časové ryhy“. Pretože tón zvyčajne robí hudobník na svojom hudobnom nástroji – odvraciame sa od sintetizátorovej a vôbec digitálne vytváranej hudby, aj keď tu je možné rôzne efekty vopred naprogramovať- preniká do jeho zmyslového dojmu celá jeho osobnosť hlavne jeho emotívna stránka. V hudbe sú využívané akusticky čisté (sínusové) tóny len zriedka. Väčšina tónov je vlastne zmesou základného tónu a pridaných alikvótnych tónov. Ľudské ucho je schopné na základe skúsenosti doplniť chýbajúci základný tón len z objektívne znejúcej rady alikvótnych tónov.

Poprením tónu je pauza, ktorá je vyznačovaná v dĺžkových hodnotách odpovedajúcim tónom. Pauza ako negácia zvuku vyvoláva dojem napätia a očakávania. Môže však byť tiež vyplnená tzv. imaginárnym tónom. Imaginárne tóny najviac vystupujú do popredia ak sa objaví časové osamotený, tichom ohraničený tón. Sú to tóny ktoré neexistujú objektívne, poslucháč ich v sluchovom vnímaní doplňuje.

Interval – z rôznych druhov intervalov nás budú zaujímať harmonické a melodické. Melodické sú základnými stavebnými kameňmi melódie a len ťažko sa dajú výrazovo samé o sebe charakterizovať. Čím väčší ma melodický interval ambitus (rozpätie) tým väčšie napätie nesie.

Prima má psychické napätie najnižšie, pretože je opakovaním tónu, nanajvýš udržuje napätie dosiahnuté pred tým. Symbolizuje kľud, nehybnosť, spánok, smrť.

Malá sekunda má výraz plazivého nepokoja a silu naliehavosti. Stúpajúci poltón môže znamenať túžbu, nádej, klesajúci zase smútok, pokoru, tieseň, zúfalstvo.

Malá tercia patrí medzi obľúbené intervaly, navodzuje predstavy vrúcnosti a ľúbeznosti. Pripisuje sa im dievčenský pôvab aj keď v pomalom tempe naberá zádumčivý výraz.

Čistá kvarta je otvorenou výzvou. Symbolizuje ráznosť, vyhranený postoj, určitosť, vyrovnanosť, svetlo a jas. Zmenšenú kvartu objavíme v motívoch, ktoré označujú smútok a zármutok, veľké sklamanie.

Čistá kvinta reprezentuje intonáciu, otázky a podobne ako sexta vyznieva tak, ako očakávanie. Zostupujúca čistá kvinta symbolizuje prianie, odpoveď, vyriešenie problému.

Malá sexta budí dojem väčšieho skoku, cituplnosti, romantického sentimentu niekedy aj sympatickej prítulnosti a zamyslenie. Ešte väčšie napätie vycítime z veľkej sexty, ktorej lahodná pôsobivosť je mužnejšia než pri malej sexte.

Malá septima bola v minulosti chápaná ako výraz túžby alebo tragiky. Zmenšená septima sa pokladá za výraz stiesnenosti, zatiaľ čo veľká septima je intervalom najväčšieho napätia v rámci jednej oktávy. Symbolizuje veľký prevažne tragický životný zážitok.

Oktáva je prenesenou primou ktorej kľud a nehybnosť transponuje do výrazu slávnosti a himnickosti, hrdosti prípadne aj nadutosti.

 

Melos

Riadením niekoľkých intervalov za sebou (horizontálne) vzniká melos, riadením nad sebou (vertikálne) vzniká akord.

Melosu sa tiež hovorí melodická línia, lebo je podstatnou stránkou melódie, ktorá pozostáva so stúpajúcich a klesajúcich intervalov, ktoré sú naviac zoskupované na metro rytmickom podklade. Intervaly do rozsahu tercie sa volajú kroky, pri väčšom ambite ide o skoky.

Výškový rozsah melosu, jeho rozpätie má dôležitý výrazový obsah. Malý ambitus je príznakom stiesnenosti, smútku, úspornosti, väčší ambitus (nad kvintu) pôsobí nekludne. Čím väčšie rozpätie melosu, tým viac nekľudu, vášnivosti až extatického pôžitku. Pokiaľ sú melodické kroky a skoky dostatočne vyplňované, pôsobí vyrovnane, vyvážene. V opačnom prípade je melos trhaný čo môže byť impulzívnym výrazom nezvládnutej emotivity. Harmonicky vytváraná melodická línia začína a končí približne v rovnakej tónovej výške.

Intervalová stavba melosu začína svoj psychologický obsah v charaktere použitých intervaloch. Spojením týchto intervalov do väčších celkov môžu byť ich výrazové zvláštnosti prehodnotené. Celkove melos naberá rôzne lineárne tvary. Býva stúpajúca ( veselosť, optimizmus) klesajúca (smútok, odovzdanosť, rezignácia), alebo rovná vyvážená (sila, vôľa, odhodlanie). Môže byť v tvare krivky, alebo priamky. Rozlišujeme pri nej vrcholy horné a spodné. Umiestnenie melodických vrcholov dodáva tvaru melosu plastickosť. Melos bez vrcholu pôsobí jednotvárne. Veľa výrazových charakteristík získava melos z harmonických a rytmických súvislostí.

 

Akord

Akordy sú súzvuky najmenej troch rôznych tónov. Sú vnímané a chápané ako samostatné celostné kvality, ktoré sú niečim viac než súčtom prvkov poprípade v nich obsadených intervalov. Vedľa akordov sa v hudbe uplatňujú nesamostatné sú zvukové útvary, ktoré vznikajú samostatným vedením niekoľkých hlasov v polyfónnych skladbách. Voláme ich priebežné harmónie.

Ani akordy niesu úplne samostatné a podliehajú harmonickým zákonitostiam. Podľa stavby triedime akordy na zložené z tercií alebo kvárt, podľa počtu tónov na troj, štvor, päť a viaczvukové. Akordy vnímame a chápeme smerom od spodku na hor. Najspodnejší basový tón akordu určuje jeho tvar. Najvyšší tón akordu určuje jeho polohu. Okrem tvaru a polohy je nutné ešte vziať na úvahu rozlohu akordu. Akord môže byť v úzkej, širokej, zmiešanej, rozptýlenej alebo rozštiepenej rozlohe. Podobne ako pri intervaloch sa tiež pri akordoch uplatňujú zákony disonancie a konsonancie. Konsonantné akordy sú také, ktoré neobsahujú ani jeden disonantný interval. Takých je šesť a to durový a mollový kvintakort s prevratmi. Sextakord a kvartsextakord sa skladá s s tercií, sext, kvárt, a kvínt. Všetky ostatné troj a viac zvuky patria medzi disonanciu. Pri akordoch sa vzhľadom a konsonantnosti a disonantnosti prejavuje vúčšia alebo menšia kľudovosť, poprípade pohybové napätie. Akonáhle je hudobná veta zakončená ktoroukoľvek disonanciou alebo netónickou konsonanciou, pociťujeme nutnosť ďalšieho pokračovania. Dojem ukončenosti je teda závislý na konsonantnej povahe akordu a na jeho umiestnení v tonálnom pláne skladby, pokiaľ existuje. Tieto poznatky už presahujú do oblasti harmónie. Konsonantnosť a disonantnosť akordov závisí na umiestnení vo výškovom rozmere hudby. Akord s hlbokými tónmi znie bez ohľadu na intervalové pomery disonantnejšie než tie isté v stredných oktávach.

 

Rytmus

Hudobné zvuky sa rozprestierajú v čase. Relatívne pravidelne opakujúce sa časové odstupy medzi jednotlivými zvukmi sú pociťované ako rytmus. Je založený na striedaní rôznych dĺžok tónov a ich zvukov. Okrem striedania časových dĺžok je pre hudobnú reč príznačné rozdelenie prízvukov, ktoré sa tiež pravidelne opakujú. Rytmus vytvára striedanie dôrazov a striedanie prízvukov.

Z vnútornej organizácie rytmu vzniká metrum, ktoré je popisované ako schéma pravidelne sa opakujúcich prízvučných a neprízvučných dôb.

V hudobnej teórii sa o rytme uvažuje vždy v súlade s dĺžkou a o metre v súvislosti s prízvučnosťou tónov. Veľa sa hovorí o metrorytmických vzťahoch. Vychádzajú s faktu ich ich vzájomného doplňovania. Hudobná náuka ich totižto skúma ako abstrakciu. Tam kde rytmus a metrum spadá v jedno, pociťujeme stabilizovaný, niekedy až ťažký rytmický pohyb.

Rôzne dlhé tóny sa zoskupujú v rytmických útvaroch. Rovnaké rytmické útvary majú tendenciu v jednej skladbe sa častejšie opakovať. Zgrupujú sa pri tom okolo prízvučných tónov. Rytmus je jedným z najdôležitejších prostriedkov hudobného výrazu. Môže vyjadriť kľud plynutie i najvyšší stupeň rozrušenia, beznádejnú pokoru aj odhodlanie. Čím menších rytmických hodnôt sa používa, tým je väčšia hybnosť hudobného prúdu. Hybnosť je príznakom živosti.

Pre niektoré druhy skladieb sú charakteristické rytmické útvary, ktoré nesú so sebou určitý význam. Napríklad polkový rytmus býva chápaný ako výraz ľudovej zábavy, rytmus mazurky má rytiersky ráz, veľmi príznačný je rytmus smútočného pochodu. V uvedených a vo veľa prípadoch je expresívna povaha tancov spätá s ďalšími hudobnými parametrami z ktorých je najvýznamnejšie tempo.

V celku sa dajú rozlíšiť tri základné rytmické útvary, ktoré nachádzame v skladbách v rôznych obmenách a je plynulá zotrvačnosť – pravidelné streiedanie tónov rovnakej dĺžky, odrazová rozbiehavosť – po krátkej hodnote nasledue dlhá hodnota, dôrazová zbiehavosť – po dlhej hodnote nasleduje krátka hodnota.

 

Metrum

Metrum je založené na striedaní prízvučných a neprízvučných dôb. Metrické schémy zapisujeme do taktov, ktoré predstavujú základné metrické jednotky. Najdôležitejšími výrazovými pólmi sú jednotné a množné takty. Množné sú 2/4, 4/4, atd. Znamenajú krok, stabilitu, závažnosť, jednotné napríklad ¾, 3/8, reprezentujú skoky, nadľahčenie, tanec.

Pravidelným striedaním prízvučných a neprízvučných dôb, vzniká stále metrum, ktoré prispieva k dojmu kľudu a stability. Nepravidelným striedaním prízvukov kryštalizuje nestále metrum, premenlivé, ktoré nesie tieto významy a iné obsahy s nimi späté napríklad nervozitu.

Najčastejšie zakončenie rytmických skupín na prízvučnú dobu sa volá mužské. Mužský záver je istý, jednoznačný. Jednotvárnosť, ktorá by vznikla jeho stálym používaním, sa odstraňuje niekedy ženským zakončením na neprízvučnú, ľahkú dobu. Ženský záver nevyvoláva tak silný dojem stability ako mužský.

 

Tempo

Tempo znamená rýchlosť, s akou je hudba prezentovaná. Od rýchlosti sme odlíšili hybnosť pod ktorou rozumieme konkrétny spôsob zvukového prúdu daný dĺžkou jednotlivých zvukov. To znamená, že pri rovnakom tempe má napríklad úsek so šestnástinovými notami väčšiu hybnosť ako úsek s notami poltónovými.

Hudobné tempo neobyčajne dôležitým nositeľom psychických obsahov, pretože činnosti človek uskutočňuje v čase.. priebeh rôznych emócií má určitý tempový ráz. Preto napríklad skladba veselá nemôže byť interpretovaná v pomalom tempe, pretože by úplne stratila svoj veselý obsah.

 

Melódia

Melódia môže vystupovať už ako plne dovŕšený umelecký prejav. Môže byť však predkladaná ako súčasť alebo zložku umeleckej reči. Psychológia melódie je veľmi zložitá, pretože musí zohľadniť nielen všetky poznatky o tónoch, intervaloch, akordoch, melosu, rytmu, metre, a tempe, ale aj nasledujúce partie o harmónii, farbe, dynamike, tektonike a forme. K. Janeček rozložil celkom dvanásť znakov melódie – tónový systém, rytmus,vytváranie melodickej línie, dynamiku, tempo, farbu, tonálne založenie, rozčlenenie, metrické založenie, figurálnu alebo polyfonickú faktúru, harmonickú podmienenosť, stavbu, myšlienkovú závažnosť, svojbytnosť, prípadne viazanosť na ďalšie hudobné zložky a konečne celkový charakter, výraz a obsah.

 

Harmónia

Harmonická stránka hudobného textunzahrňuje problematiku intervalov a akordov. Intervalové a akordické súzvuky s a dajú chápať vertikálne a horizontálne vo vzájomných vzťahoch. Sústava harmonických vzťahov je daná tóninou. To platí hlavne hlavne pre barokovú harmóniu, klasickú, a romantickú. Moderná harmónia je charakterizovaná uvoľnením tonality, rozšírením ďalších možností akordických spojov a používaním nových, zložitejších a tonálne menej určitých akordov.

Tonálny rad skladby má ďalekosiahly vplyv na výsledok hudby. Dôležitá je voľba tónorodu (dur, mol). Durovosť začala byť vnímaná ako ako dokonalosť a jednoduchosť, pevnosť a zreteľnosť, mužskosť a tvrdosť. Mollovosť sa spojila s predstavami a pocity nedokonalosti, zložitosti, nezreteľnosti, ženskosti a mäkkosti.

Vo vertikálnej rovine môžu byť súzvuky usporiadané akordicky, figurálne (akordickými rozkladmi) alebo zmiešane. Na horizontálnej rovine sa predovšetkým uplatňujú funkčné vzťahy. Oproti tónickej funkcii predstavuje harmonické ťažisko stabilitu.

Tonálna skladba hudby má významný psychologický dopad. Umožňuje uplatňovanie tóninových kontrastov, prispieva k pocitu harmonickej rovnovážnosti. Tóninové premeny, vybočenie, modulácie, skoky, oživujú priebeh hudby a znižujú únavnosť alebo prípadnú monotónnosť. Prispieva tiež k dojmu ucelenosti skladby a jej celkovej sviežosti.

 

Polyfónia

Pojem polyfónia nieje na rovnakej úrovni ako harmónia, pretože označuje určitú faktúru pre ktorú je príznačné, že jej súčasťou je viac než jedna samostatná melódia. Kontrapunkt môže byť dvoj- a viachlasný, jednoduchý, dvojitý, niekoľkonásobný a imitačný, z hľadiska nástrojového vokálneho a inštrumentálneho. Psychologický dopad jednotlivých kontrapunktických typov je predurčený intervalovými a metrorytmickými vzťahmi vrátane tektonických zvláštností.

Vnímanie polyfónie sa podstatne líši od počúvania homofónnej skladby, pretože pozornosť sa musí presúvať medzi jednotlivé hlasy.

 

Farba

Zvuková farba je omnoho zložitejší jav ako farba svetla, pretože sa na nej podieľa viac faktorov. Niekedy sa rozpráva o tóninovom kolorite ( špecifické zafarbenie tóniny) a o harmonickom kolorite (podľa uplatnenia rôznych súzvukových druhov. Inakšie farebne pôsobí tercia a inakšie sexta. Líšia sa sa svojim sonorickým účinkom v nižších a vyšších polohách, ako farebné kvality môžeme chápať rôzne akordické zoskupenia. Označenie zvukových farieb je synestetickej povahy. Hudobné farby sú totižto vnímané ako viac alebo menej sýte, svetlé alebo tmavé, jasné či temné, čisté alebo zakalené. Vďaka neobmedzeným možnostiam syntetického vytvárania najrôznejších farieb na elektronickom základe sa hudobné vyjadrovanie môže priblíži´t realite života. Farba je totiž najcharakteristickejšou kvalitou zvuku. Na podklade farebných zvukových kvalít identifikuje človek známe podnety okolitého sveta.

 

Dynamika

Dynamický aspekt hudobnej reči súvisí s premenami intenzity, hlasitosti hudobného prúdu.ľudské ucho nieje schopné rozlišovať rovnaký počet dynamických stupňov vo všetkých tónových oblastiach. Z psychologického hľadiska vyjadruje dynamika predovšetkým zmeny napätia a sprostredkovane dôležitosť hudobného úseku. V hudobnom texte plní dynamika tri navzájom odlišné úlohy. Určuje dynamickú hladinu väčších častí, ktoré tak zjednocuje rovnakou dynamickou výškou. Najdôležitejší expresívny význam dynamiky je v zmienenom modelovaní priebehu citov. Ako prostriedok vzbudenia pozornosti pôsobí analogicky ako v bežnej reči – pp, p, mf, f, ff,.Dynamické modelovanie priebehu citov môže mať rôzny tvar. Býva pozvoľné alebo náhle. Náhle dynamické zmeny najmä krátke a silné akcenty budia dojem rozhodnosti, silnej vôle, môžu byť výrazom vzdoru. Ak je forte náhle prerušené pianom, nasleduje dojem prekvapenia, čo má fyziologickú príčinu čo je v bežnom živote často sprevádzané zatajeným dychom.

Dynamika je vo svojej pôsobnosti veľmi úzko spätá s ostatnými zložkami hudobnej reči. Závisí na tónovej výške, smere jej pohybu a článkuje hudobný prúd.

 

Tektonika a forma

Jednota vnútornej stavby ( tektoniky) a vonkajšieho tvaru (formy) skladby zodpovedá tomu, čo vo výtvarnom umení označujeme ako skladbu. Hudobná tektonika je široký pojem. Pri stavbe hudobného diela si všimneme jeho faktúru a štruktúru. Monofónnou faktúrou rozumieme vždy jedinú, počujúcu samostatnú hudobnú líniu, ktorá vytvára prostý rytmicko- melodický alebo zvukovo farebný jednohlas. Tak získame unizónovú faktúru.

Heterofónna faktúra je v podstate monofónnou faktúrou , ktorá je občas horizontálne obmieňaná celkovo nesamostatným hlasom. Ak získa tento hlas samostatnosť, mení sa heterofónia na polyfóniu. Monofónne a heterofónne faktúry sú najjednoduchšie. Nedá sa im prisúdi´t samostatný sémantický obsah.

Preukázaným psychologickým faktorom na úrovni makrotektoniky je rozloženie napätia. Vo všetkých hudobných zložkách sú obsadené dostredivé a odstredivé sily, ktoré toto napätie vytvárajú. Rozložením dostredivých a odstredivých síl na pôdoryse hudobnej stavby sa uskutočňuje starý estetický (unitas multiplex). Odstredivé sily majú expanzívnu povahu, vedú k rozvoju hudobnej skladby, otvárajú im ďalšie pokračovanie. Dostredivé sily zase skladbu scelujú a zabraňujú jej rozpadu.