Tónová sústava

 

Všetky tóny, ktoré v našej hudbe používame (109), tvoria tónovú sústavu. Sú usporiadané od najhlbších po najvyššie v tzv. oktávach. Oktáva je samostatný úsek tónovej sústavy zložený z ôsmych pôvodných tónov. Sedem nasleduje za sebou a ôsmy je opakovaním prvého, ale už s dvojnásobným počtom kmitov. ( Pojem oktáva má tri významy: 1. udáva vzdialenosť medzi 1.-8. tónom tónového radu (interval oktávy), 2. označuje druhý tón tohto intervalu, 3. celú množinu tónov v rozpätí oktávy.

Celý tónový systém má 9 oktáv, ktoré sa označujú písmenami hudobnej abecedy s príslušnými číslami:

 Subkontra oktáva: od ‚‚C (16,4 Hz) do ‚‚H (tóny pod 16 Hz ľudské ucho nevníma)

 Kontra oktáva: od ‚C (32,7 Hz) do ‚H

 Veľká oktáva: od C (65,4 Hz) do H

 Malá oktáva: od c (130,8 Hz) do h

 Jednočiarková oktáva: od c’ (261,5 Hz) do h’

 Dvojčiarková oktáva: od c’’ (523,2 Hz) do h’’

 Trojčiarková oktáva: od c’’’ (1046 Hz) do h’’’

 Štvorčiarková oktáva: od c’’’’ (2093 Hz) do h’’’’

 Päťčiarková oktáva: od c’’’’’ (4186 Hz) do h’’’’’

 

Uvedený rozsah využívajú v praxi len najmodernejšie organy. Klavír používa 6-7, prípadne 7¼ oktávy, t.j. 85-88 tónov. Ostatné hudobné nástroje majú len určitý rozsah tónov sústavy, a to podľa svojho tvaru a veľkosti. Ladia sa podľa tónu a1 (440 kmitov), ktorý leží v strede tónového rozsahu. Tónová sústava nebola vždy taká rozsiahla. Gréci v staroveku používali napr. len dve oktávy ( a1 – A), ktoré čítali zhora nadol.

Dnešné pomenovanie tónov pochádza z doby pápeža Gregora Veľkého ( 590-604). Pôvodný rad tónov bol : a b c d e f g. Tón bé mal funkciu pohyblivej noty, ktorá označovala dva rôzne tóny. Jej okrúhly tvar (rotundum) označoval nižšie bé, hranatý tvar ( quadrátum) tón h. Až v ďalšom vývoji sa hranaté bé označilo písmenom h a za základný tón sa začalo používať c, čiže rad tónov: c,d,e,f,g,a,h.

Tvar okrúhleho používame dnes ako značku pre znížený tón, hraneté sa premenilo na znak tzv. odrážku, ktorá ruší platnosť zníženia alebo zvýšenia tónu.

Tóny c d e f g a h považujeme za pôvodné. Vzdialenosti medzi nimi nie sú rovnaké. Medzi tónmi c-d, d-e, f-g, g-a, a-h, sú celotónové vzdialenosti, medzi ktoré môžeme vložiť ešte jeden tón. Medzi tónmi e-f, h-c, je najmenšia vzdialenosť – tzv. poltón.

Keď chceme zmeniť celý tón na poltón a opačne, musíme jeden z dvoch tónov príslušnej vzdialenosti zvýšiť alebo znížiť. Tak vzniknú z tónov pôvodných tóny odvodené. Označujeme ich posuvkami, ktoré píšeme pred noty.

- znak pre zvýšenie : krížik "" (zvyšuje notu o poltón)

- znak pre zníženie : béčko "\flat" (znižuje notu o poltón)

- znak pre zrušenie posuvky :odrážka, znak rušiaci predošlé predznamenania alebo posuvky "\natural"

 

Rozdelením všetkých celých tónov dostaneme oktávu vytvorenú z 12 poltónov. V tejto štruktúre rozlišujeme:

  • diatonické poltóny – najmenšia vzdialenosť medzi dvoma susednými tónmi ( e-f, c-des, cis-d,...) nachádzajú sa v diatonických stupniciach

  • chromatické poltóny – vznikajú z daného tónu a jeho zvýšenia alebo zníženina ( c-cis, d-des, e-eis, ..)

  • enharmonické – (pol) tóny- tóny rovnako znejúce, ale rôzne graficky znázornené ( cis-des, eis-f, ...)


 

Rozlišujeme pojmy:

Tón – hudobný zvuk istej kvality, znejúci jednotlivo

Poltón – najmenšia vzdialenosť medzi dvoma susednými tónmi, ktorú už v našom hudobnom systéme nedelíme

Celý tón – vzdialenosť medzi dvoma susednými tónmi, ktorú môžeme deliť – dvojnásobok poltónu.

Ak analyzujeme jednotlivé tóny, zapisujeme ich príslušnými znakmi t.j. notami. Pri analýze alebo zapisovaní poltónov a celých tónov porovnávame výškový vzťah dvoch tónov. Tento vzťah vyjadríme písomne zápisom oboch nôt.