Stručne z histórie notového písma
Notopis prekonal veľmi zložitý a dlhodobý vývoj, ktorý smeroval od nepresnosti, komplikovanosti a mnohotvárnosti k dnešnej jednoznačnosti a presnosti. Z historického pohľadu na tento vývoj ( staroveké Grécko a stredoveká Európa ) môžeme rozdeliť notáciu na písmenovú a grafickú.
Písmenová notácia:
grécka - je najstaršou notáciou. Pozostávala z veľkých písmen iónskej abecedy, ktoré sa píali v rôznych polohách nad text. Táto tzv. vokálna notácia bola určená pre spev.
Boethiova notácia – používali sa na vyjadrenie tónov písmena latinskej abecedy. Tento stredoveký tónový systém a jeho symboliku vypracoval A.M. Severinus Boethius (480-524). Spôsob notácie bol odvodený z gréckeho notového písma s použitím latinskej abecedy.
Dezejská notácia – vznikla v IX. storočí. Mala 18 znakov. Jej pôvodcom bol mních Hucbald z kláštora sv. Amanda vo Flámsku (dnes Belgicko). Základným znakom notácie bolo písmeno podobné F. Jeho štyry tvary označovali tóny tzv. tetrachordu d - e - f - g, medzi ktorými boli vzdialenosti: celý tón, poltón, celý tón. Ich rôznymi zmenami a prekladaním polohy sa tvorili nové tetrachordy, pričom sa zachovávala rovnaká štruktúra ( 1-1/2-1)
Grafická notácia:
Grécka – tvorili šikmé, kolmé alebo obrátené znaky prevzaté z archaických abecied. Boli určené pre inštrumentálnu hudbu a udávali znaky pre hmaty pri hre na nástroji.
Neumy – najstaršie európske notové písmo (IV.-VI. stor.n.l.) spojené so vznikom a rozšírením latinskej kresťanskej liturgie. Pozostáva z bodiek, krúžkov, čiarok, háčikov, oblúčikov a pod., ktoré sa písali nad text. Vyjadrovali len približné stúpanie a klesanie melódie. Boli veľmi variabilné a viac sa kládol dôraz na ich tvar a krásu. Vo vyspelejšej podobe tvorili súbor okolo 50 znakov s ustáleným významom a názvom. Medzi hlavné znaky patrili napr
Punctum (bod) – jedna nota
Clivis (declivis – naklonený) – dve noty, z ktorých druhá je nižšia
Pes (noha) – dve noty, z ktorých druhá je vyššia
Porrectus (porrigere – naťahovaT, do výšky vzťahovat) – tri noty, z ktorých druhá je nižšia
Torculus – tri noty, z ktorých druhá je vyššia
Climacus (grécky: klimax – rebrík, schody) – tri alebo viac zostupujúcich nôt
Scandicus (scandere – stúpať) – tri albo viac vzostupných nôt, atd.
Chorálna notácia:
Predstavuje ďalšie vývinové štádium néum (X.-XI. st.), v ktorom už nie je rozhodujúci tvar, ale plohy znakov na notovej osnove. Išlo o presnejšie vyjadrenie výškových vzťahov tónov. Mala 2 základné typy :
Gotické písmo – nazývame aj podkovové, rozšírené v krajinách nemeckého vplyvu. Základným znakom sa stala virga vypracovaná čoraz silnejšie s hrubou rombickou hlavicou
Románske písmo – prevládalo v Taliansku, Francúzsku a v iných románskych krajinách. Základným znakom sa stal štvorec( nota quqdrata). Všetky ostatné neumy vznikali ako opätovné, často zložité spájanie štvorcov.
Rombická notácia – má jediný znak romboid a stretávame sa s ňou v čechách.
Menzurálna notácia – notačný systém ktorý vyjadroval nielen výšku, ale už aj trvanie tónov. Jeho vývoj bol závislý na vývoji viachlasu. N azačiatku sa používali tri typy znakov. Longa – dlhá nota, brevis – krátka, semibrevis – najkratšia
Tablatúry – predstavujú zvláštny notopis pre inštrumentálnu hudbu, najmä pre lutnu a organ. Lutnová tablatúra obsahovala značky pre hmaty a rytmus, organová používala menzurálne noty pre vyšší hlas, tzv. discant, ostatné hlasy vypisovala menami nôt s rytmickými značkami.
Vývoj notovej osnovy a kľúčov:
Najväčším vynálezom stredovekej notácie bolo zavedenie linajky a linajkovej osnovy. Notovú osnovu po prvý raz použil mních Hucbald (IX. st.) Používal 6- 11 linajok, do medzier namiesto neum vpisoval slabiky textu. Poltón označoval písmenom S ( semitonum) a polohu celého tónu písmenom T ( tonus) – na začiatku osnovy.
Ďalší učenec Quido z Arezza (X.stor – pripisuje sa mu chorálna notácia) používal najprv 2, neskôr 4 linajky, neumy písal na linajky, aj do medzier. V tejto štvorlinajkovej osnove označoval farebne polohu noty f a noty c. Nota f ležala na druhej linajke zdola (červenej) a nota c na vrchnej linajke (žltej). Farebné linajky neskôr označoval príslušnými písmenami (f-c) z čoho sa vyvinuli kľúče.
Súčasná päťlinajková osnova je vlastne výsekom z pôvodnej 10-14 linajkovej osnovy, ktorá používala celý rad kľúčov na udanie polohy nôt f - c1 – g1.
Tvar kľúčov sa vyvinul z písmen, ktoré odpisovači rôzne obmieňali, ozdobovali alebo zjednodušovali. Každý kľúč je pomenovyný podľa noty, ktorú svojím umiestnením určuje, apodľa písmena, z ktorého vznikol.
